Viesť európske veľkokluby bol ohromný pocit

Je jednou z najväčších ikon slovenského futbalu a vyhlásili ho za najlepšieho slovenského trénera 20. storočia. Rodák z Ružomberka a svetobežník Jozef Vengloš oslávil 18. februára už svoje 78. narodeniny. Pri tejto príležitosti sme ho vyspovedali.

Narodili ste sa v Ružomberku, ako si spomínate na rodný Liptov?

Sú to krásne spomienky. Mám pred očami žičlivé prostredie a ochotných ľudí. Spomínam na prostredie, kde som vyrastal. Z rôznych „pláckov“ vzišli mladí talentovaní hráči. Plavisko je v Ružomberku ešte stále veľmi známe, práve odtiaľ nás niekoľko prišlo až do prvého mužstva.

Kedy ste po prvýkrát pričuchli futbalovej lopte?

Bola to v prvom rade rodinná historická záležitosť. Môj strýko Bačkor bol hráčom, ktorý vychádzal od nás z Ružomberka a neskôr hral za ŠK Bratislava. Bol to výborný futbalista a múdry človek. V Ružomberku bola vzorná starostlivosť o mládežnícky futbal. Mali sme mužstvá, ktoré reprezentovali jednotlivé ulice. Neskôr k nám prišli tréneri z klubu a vyberali si jednotlivých hráčov do dorasteneckého mužstva.

Ako si spomínate na obdobie, keď si vás, ako mladého hráča Ružomberka vyhliadli Bratislavčania?

Mal som jedno veľké šťastie, že vo výbere dorasteneckej reprezentácie sme hrali v Maďarsku. Trénerom bol vynikajúci hráč a človek pán Bulla, a ten si vedel získať srdcia mladých hráčov. Takto som sa z Ružomberka dostal do Bratislavy. Mužstvo malo nielen európsky, ale i svetový ohlas.

V roku 1955 ste ako kapitán belasých priviedli mužstvo k československému titulu. Je to váš najpamätnejší zážitok z hráčskych čias?

Iste. Bola to pre mňa česť, že som bol kapitánom. Bolo to výborné mužstvo, skvelí hráči a kamaráti. Získať titul bol vždy taký tajný, ale iste cieľ, ktorý, keď sa splnil, o to bol radostnejší.

Keď Československo získalo v roku 1976 titul európskeho šampióna, pôsobili ste v úlohe asistenta trénera Ježka. Otvoril vám práve tento úspech dvere za hranice krajiny?

Určite áno. Majstrovstvá Európy mali vo svete vždy veľkú pozornosť. Pre nás trénerov to bola možnosť medzinárodnej konfrontácie. Tento úspech mal obrovskú odozvu, dovolím si tvrdiť, že vo svete ešte väčšiu, ako u nás doma.

Preslávili ste sa, na vtedajšie pomery, netradičnými zimnými prípravami vo vysokohorskom prostredí. Hovorila o tom celá Európa.

Vysokohorskú prípravu sme začínali u nás veľmi precízne. Naše klimatické podmienky a Tatry boli na túto vec tou najlepšou možnosťou. Pred majstrovstvami sveta v Mexiku (1970) táto príprava vychádzala, kvôli nadmorskej výške, zo samotných potrieb. Začali sme mať navrch pred ostatnými tímami, čo sme napokon o niekoľko rokov neskôr v Belehrade pretavili na zisk spomínaného európskeho titulu.

Viedli ste veľké európske tímy, ako Aston Villa, Fenerbahce Istanbul, či Sporting Lisabon. Sú to iste krásne spomienky.

Boli to veľkokluby, ktoré spájali všetky odborné záležitosti s nadšeným davom futbalových fanúšikov. Tí klubový život sledovali dennodenne – prípravu, tréningy, ligové zápasy doma i von. To prostredie vo mne vytváralo ohromný pocit a sebavedomie. Boli ste súčasťou toho veľkého kolosu. Kluby, ktoré ste spomenuli, ale i Celtic Glasgow, majú vo svete stále svoje veľké meno.

Ste historicky prvým trénerom, ktorý pred 20 rokmi viedol slovenskú reprezentáciu. Bolo ťažké opustiť Istanbul, kde ste mali možnosť pokračovať?

V klube boli prekvapení, že som odišiel. Viesť reprezentáciu rodnej krajiny je však vec, ktorá sa neodmieta. Aspoň ja som to tak chápal. Ako to napokon dopadlo, to už je iná otázka. Ako vnímate situáciu okolo futbalu na Slovensku? Štadióny sú prestarnuté a diváci ubúdajú. Myslím si, že doba prinesie to, že štadióny vyrastú a budú krajšie, lepšie a pohodlnejšie. Potom aj návštevnosť pôjde vyššie. Futbal treba divákom predstaviť z bližšej perspektívy. Z mojej minulosti si pamätám, že sme pekné návštevy mávali aj na tréningoch. Dialo sa tak v Glasgowe, Istanbule, ale aj u nás doma na Slovensku.

Máte 78 rokov, zájdete ešte občas na futbal?

Pokiaľ môžem, tak v Bratislave navštevujem medzištátne zápasy. Futbal však sledujem aj v televízii. Ponuka programov je skutočné hutná a pestrá. Z týchto stretnutí sa dá vždy niečo naučiť a zopakovať. Dokonca i teraz si ešte popri sledovaní urobím zopár poznámok. Futbal prináša ľudom radosť a potešenie, a ja to tak beriem.

Pavol Tomčík