Banskobystričan okúsil najtaktickejší šport na svete

Celé detstvo prežil v červeno-bielych farbách banskobystrickej Dukly, v súčasnosti sa však venuje športu, ktorý na Slovensku patrí do kategórie „neprebádaných“. Ide o americký futbal, vďaka ktorému si Banskobystričan Juraj Sanitra (25) obliekol aj dres s dvojkrížom na hrudi.

Prakticky celé svoje detstvo si sa venoval klasickému futbalu, ako si spomínaš na toto obdobie?

K športu ako takému mám veľmi pozitívny vzťah, pretože sa mu venujem od malička. Dukla Banská Bystrica neodmysliteľne patrí k môjmu detstvu, spoznal som kus sveta, pospoznával veľa ludí. Po základnej škole, kde som chodil do športovej triedy, som si dal od futbalu pauzu približne na dva roky. Časom mi však pohyb začal veľmi chýbať, no ostal som len pri minilige. Potom už prišiel na rad americký futbal.

Prečo práve americký futbal? Pre väčšinu Slovákov je tento šport ešte veľkou neznámou, čím ti učaroval?

Všetko to začalo v Banskej Bystrici, kde ma kamarát zavolal na tréning. Prvýkrát som však prišiel len v úlohe diváka. Ako každý som to zo začiatku veľmi nechápal, no určite ma to zaujalo. Pustil som sa do toho naplno, žačal som trénovať, popritom som veľa času venoval štúdiu rôznych videí, taktík a pravidiel. Čím hlbšie som sa do toho dostával, tým viac ma hra fascinovala. To je na tom najúžasnejšie, stále je sa čo učiť, zlepšovať. Určite to je najtaktickejší tímový šport na svete, aj keď pre laikov to môže vyznievať len ako „banda“ svalnatých hráčov, ktorí sa zrážajú a v hlave nič nemajú. Nie je to pravda.

Potom si sa presunul do hlavného mesta, v Bratislave prebiehal nábor do tímu Monarchs, v príprave si sa osvedčil a sezónu si začal hrať na pozícii startera. Ako by si popísal úroveň súťaže?

Čo sa týka herných súťaží, tak väčšinu sezón Bratislava hrávala v českej lige, ktorá je úrovňou porovnateľná so slovneskou. S vínimkou pár klubov, ktoré sú na vysokej úrovni, majú veľa importov zo zahraničia a pôsobia aj v iných európskych súťažiach. Najúspešnejší tím je určite Prague black panthers. Musím povedať, že Česko je oproti Slovensku úrovňou vyššie. Za moje pôsobenie v Bratislave som nastúpil hneď prvý ročník v Českej lige, kde sme v semifinále neprešli cez Prague Blackhawks. V ďalšej sezóne sme nastúpili prvýkrát v histórii klubu v CEI lige (Central European Interleague), kde sme v prvom ročníku prehrali tesne vo finále proti maďarskému klubu Nyiregyhaza tigers. Osudná sa nám stala posledná minúta zápasu.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech v tomto športe?

Prišiel nasledujúcu sezónu. S klubom sme v CEI vo finále porazili veľmi kvalitného súpera, nováčika sezóny – Topoľčany Kings, ktorý bol veľmi dobre poskladaný z rôznych tímov. Okrem toho sa Bratislava simultánne zúčasťnovala aj domácich súťaží. Za zmienku stojí určite prvá slovenská liga, v roku 2011 sme ju vyhrali a následne titul aj obhájili.

A čo najväčší osobný úspech?

Spomenul by som dvakrát ocenenie MVP (most valuable player – najužitočnejší hráč zápasu). Bolo to ešte v Banskej Bystici v klube Deamons, kde pravidelne hosťujem doteraz. Spomeniem aj reprezentáciu, Slovensko má odohraté zatiaľ iba tri priateľské zápasy – dvakrát s Českom a jedenkrát so Slovinskom. V blízkej budúcnosti sa Slovensko plánuje zúčastniť kvalifikácie na majstrovstvá Európy. Tento šport je naozaj skvelý, najlepšie na tom je to, že úspech zaručuje len maximálna súhra a výborná kolektívna práca.

Jozef Naňo