Tanečník musí porozumieť svojmu telu

Lukáš Almáši (1994) je prvým Žilinčanom, ktorý absolvoval Tanečné konzervatórium hlavného mesta Prahy. Vysoký modrooký baleťák s blond vlasmi je prototypom pre úlohy princov, jeho srdce však patrí neoklasicistickým predstaveniam. Od septembra by mal účinkovať v baletnom súbore v Providence v USA.

Kedy ste sa začali venovať tancu?

Začal som v troch rokoch. Tancoval som v žilinskom ľudovom súbore Lieska, potom som prešiel do Lentiliek (diskotance), kde som bol dva roky. Tam mi trénerka odporučila, aby som sa presunul na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej do Bratislavy. Bol som skúsiť prijímačky a zobrali ma. Mojou prvou učiteľkou baletu bola Daniela Skácelová, ktorá je tiež Žilinčanka. Učila ma prvých šesť rokov. O balete som predtým nepočul, nevedel som presne, čo balet znamená. Byť baleťákom nie je bežným snom malých chlapcov.
Keď poviem, že ho tancujem, veľa ľudí si ma predstaví na špičkách, pritom to vôbec nie je pravda. Pánska štruktúra tanca je hlavne o skokoch a piruetách. Na špičkách stoja dievčatá.

Musí mať tanečník baletu aj určité fyzické, či mentálne predpoklady pre toto umenie?

Áno, preto sú prijímačky tvrdé a človek musí uspieť, aby sa na konzervatórium dostal. Človek sa vyvíja počas celého priebehu školy a nie každý to vydrží až do konca. Konzervatórium je ťažké nielen fyzicky, ale aj psychicky. Keď začnete v desiatich rokoch s tancom na profesionálnej úrovni, denno-denne ste s rovnakým kolektívom osem rokov. Nevidíte nič iné len tanec. V puberte sa telo vyvíja najviac a v balete sa musí vyvinúť presne na to, aby sa dalo na tanec používať do budúcna. Učitelia si nás vlastne formovali. Porozumieť svoju telu je tá najťažšia vec, ktorú musí tanečník urobiť.

Šesť rokov ste študovali tanec v Bratislave, školu ste však skončili v Prahe. Prečo?

Prvé štyri roky v Bratislave boli zamerané na balet, moderný tanec a ľudový tanec. V piatom ročníku nás rozdelili do dvoch skupín – na ľudovkárov a baleťákov, pričom na balet vás mohli len priradiť, nedalo sa doň prestúpiť. Počas štúdia v Bratislave som zistil, že existuje podobná škola aj v Prahe. Napokon som ukončil šiesty ročník v Bratislave a pokračoval som v Prahe. Kvôli češtine a inému štýlu učenia som si tam šiesty ročník zopakoval. Od piateho ročníka sme nemali predmety ako matematiku, chémiu či fyziku. Namiesto toho sme sa venovali teórii a metodike tanca, či už ľudového alebo moderného.

Koľko vás bolo v ročníku?

Šestnásť, z toho štyria chlapci. Ja jediný som absolvoval ako baleťák, ostatní boli na odbore moderného tanca. Keď som nastúpil do školy, bol som tam jediným Slovákom. Balet je pre chlapcov vždy ťažký, 99 percent je drina.

Máte teraz po škole stály angažmán?

Dostal som prácu v Amerike, momentálne vybavujem víza. Mám podpísanú zmluvu s hlavným štátnym súborom štátu Rhode Island, v hlavnom meste Providence. Jeho názov je Festival Ballet Providence. Celé to bola úplná náhoda. Šiel som po skončení štúdia na dva mesiace do USA na letnú brigádu do Bostonu. Chodil som tam dva až trikrát do týždňa cvičiť do dance complexu a spoznal som veľa ľudí, od učiteľky až po choreografa, ktorý si ma obľúbil – David Sun, či primabaleríny môjho súboru a ďalších ľudí z Festival Ballet Providence a Ballet Theatre v Bostone. Vyskúšal som konkurzy v týchto dvoch súboroch. Zapáčil som sa riaditeľovi súboru v Providence, ktorý mi sľúbil, že sa ozve. Čakal som dlho, ozval sa nakoniec štyri hodiny pred mojím odletom z USA. Ten let domov bol príjemný.

Budete hneď od začiatku plnohodnotným tanečníkom súboru?

Majú to tam inak rozdelené. Ľudia, ktorí začínajú, vyštudovali školu a nachádzajú sa v akejsi medzifáze (ako ja), sú v kategórii učňov. Až potom sa dostanú medzi profesionálnych tanečníkov. Potrebujú niekoho, koho si vychovajú. Po dvoch rokoch by som sa mal zaradiť medzi nich. Zmluvu mám podpísanú od januára a verím, že nastúpim v septembri. Ak sa mi tam bude páčiť, rád by som v Amerike zostal.

Aká je vaša vysnívaná rola, prípadne tanečný vzor?

Najúžasnejšie je pre mňa prepojenie moderného tanca a klasického baletu. Jedna z mojich vysnívaných rolí je v In the Middle, ktorú vytvoril Forsythe. Toto predstavenie sa hrá aj v Národnom divadle v Prahe. V klasickom balete som sa až tak nevidel, skôr v spojení baletu s niečím iným. Tam smeruje aj súbor, do ktorého som sa dostal, preto som nadšený. Mojím vzorom nebola nikdy len jedna osoba. Obdivujem Lindu Maybarduk, moju dobrú známu, ktorú som spoznal v Prahe. Je to jedna z najslávnejších amerických baletiek, tancovala napríklad s Baryshnikovom a Nureyevom. Každý môj úspech je úspechom aj pre ňu. Motivuje ma natoľko, že sa chcem dostať vyššie a vyššie. Moje ciele nekončia len pri tanci, chcel by som ho raz aj učiť a venovať sa choreografii.

(ssa)