Osudový príbeh: Chcel byť ako Maradona, napokon skončil ako robotník na Slovensku

Ľudia majú svoje sny a iný nie je ani Leon Al Rewani, Líbyjčan, ktorý takmer pred dvadsiatimipiatimi rokmi opustil svoju domovinu.

Celým menom Leon Al Rewani Shaarah, ktorého ale kamaráti a známi volajú jednoducho Leo, si toho počas života prežil naozaj dosť. V našej krajine už takmer päť rokov žijúci Líbyjčan sa medzičasom naučil veľmi slušne po slovensky, ale ani to mu nepomohlo nájsť si lepšiu prácu. A to mohol byť vo svojej vlasti pomerne úspešným športovcom.

Dnes 45-ročný pán si v rozhovore pre nasenovinky.sk zaspomínal na to, ako vymenil jeden sen za druhý – kariéru úspešného športovca za pocit žiť v slobodnom svete.

Jeho príbeh sa začal ešte v 80. rokoch minulého storočia, kedy ho v rodnom, približne 80-tisícovom, meste Derna ležiacom na východe Lýbie zlákal šport.

---

MOHLO BY VÁS ZAUJAŤ: VIDEO: Liverpoolske derby ponúklo dva výstavné góly, Everton vyrovnal v závere

---

Idoly

„Pozerať vtedy nejaké športové prenosy v televízii bolo raritou, resp. mať TV doma nebolo pre väčšinu populácie vôbec bežné, ale svoje idoly sme samozrejme mali,“ spomína si na pubertu.

„Vtedy nebolo jednoduché dostať sa k informáciám, už vôbec nie k suvenírom od našich futbalových idolov. Mojím bol Argentínčan Diego Maradona."

„Sníval som, že raz budem ako on, celý svet udivím svojimi výkonmi a ten bude rád, že niekoho ako ja má. Spomínam si, ako raz prišiel jeden z kamarátov na ulicu s plagátom práve Diega. Dal by som mu čokoľvek, aby som ho získal.“

Volejbal ako lákadlo

V tej dobe ho ale okrem futbalu výrazne bral aj volejbal. Telocvičňu, resp. miesto na trénovanie a zlepšovanie sa, mal len 5 minút pešo od domu.

„Áno, je to tak. Volejbal mi šiel takpovediac od ruky. Dokonca som sa, myslím, že ako 14-ročný dostal do reprezentačného výberu. Ale šlo len o tím zložený z hráčov juhovýchodu krajiny, takže cesta do prvého tímu bola pre mňa príliš vzdialená.“

A možno ani nie, veď ako Al Rewani sám hovorí, na výberovom turnaji, ktorý sa konal v jeho rodnom meste, bol vyhlásený za jeho druhého najlepšieho hráča.

„To sa potom začali okolo mojej rodiny motať všelijakí odborníci na šport. Síce ma tie nekonečné návštevy unavovali, ale v konečnom dôsledku som bol rád, že som stredobodom pozornosti.“

Výsledkom toho však nebola nejaká ponuka, ktorá by z neho spravila riadneho volejbalistu - profesionála, ale len otrávení rodičia. „Tí by síce pre mňa urobili všetko, ale v prvom rade chceli, aby som dokončil školu. Vravievali, že bez vzdelania to proste v živote nejde.“

Z volejbalovej kariéry napokon nebolo nič. Približne o rok neskôr síce prišla ponuka z mládežníckeho klubu z Tripolisu, zasiahla však Leonova rodina, ktorá pred sťahovaním sa do hlavného mesta uprednostnila synove blížiace sa skúšky a istotu práce v Derne.

Leonov vzor Diego Maradona. Foto - TASR

Futbalový reprezentant

V tom období sa 15-ročný tinedžer začal zúčastňovať zápasov miestneho futbalového tímu Darnes SC. O niekoľko týždňov už trénoval s jedným z mládežníckych výberov, dokonca mal aj šancu zahrať si na prípravnom turnaji.

„Spočiatku som hral na ľavej zálohe, pretože chlapec, ktorý tam pravidelne nastupoval ochorel. Hneď v prvom zápase sa mi podarilo strelil 2 góly. Tréner ma tak na ten ďalší postavil do útoku a opäť som skóroval.“

Turnaj skončil s vizitkou najlepšieho strelca, výsledkom čoho bol angažmán v spomínanom DSC.

„Potom to šlo pomerne rýchlo. Ako juniori sme hrali nižšiu súťaž a vtedy platilo, že sa na zápasy chodili pozerať tréneri A-tímu, ale aj zástupcovia iných. Každý z nás sníval o tom, že sa raz dostane do sveta veľkého futbalu, ja som si opakovane pripomínal svoj dávny sen – byť ako Maradona.“

„V juniorke som strávil takmer dva roky a aj keď som sa postupne zúčastnil niekoľkých zápasov béčka reprezentácie Líbye do 17 rokov, šanca v prvom tíme Darnesu neprišla.“

Pritom od nej nebol ďaleko, veď počas jeho prvej a zároveň poslednej nominácie do áčka, kedy kvôli rozsiahlej maródke bolo takmer jasné, že nastúpi, mal poriadnu smolu.

„Zápas napokon museli z bezpečnostných dôvodov odložiť. Neďaleko štadióna totiž vybuchla nálož, o život vtedy prišlo aj niekoľko mojich rovesníkov. Veľmi ma to zasiahlo. Tréner mi síce neskôr sľúbil, že mi dá príležitosť, dokonca mi povedal, že vo mne vidí budúcnosť klubu, ale ja som sa už na futbal nevedel sústrediť.“

Foto - TASR

Útek z krajiny

A tam niekde sa aj zrodilo presvedčenie, že musí svoju vlasť opustiť. Dôvodom bola samozrejme chuť žiť v bezpečnejšom svete, v takom, kde denne nie je vídať vojakov so zbraňami, či zúfalých a vystrašených ľudí.

„Začal som pracovať v jednej stavebnej firme, aby som si našetril na útek. Vedel som, že sa musím dostať do Alžírska a odtiaľ je to cez more do Európy len kúsok.“

Prvý pokus ale úspešný nebol. Ako čerstvo 19-ročného ho chytili a šupli rovno do väzenia. „Bolo to najhorších 7 mesiacov môjho života. Nevedel som, čo so mnou bude. Bolo to psychicky veľmi náročné, netušil som, aký konečný trest mi vymerajú.“

Našťastie pre Al Rewaniho si za mrežami posedel len niečo vyše polroka. Ani táto skúsenosť mu ale túžbu začať život mimo Líbye nezobrala. V 21 rokoch sa mu podarilo predsa len dostať do Španielska a jeho „západný“ sen sa mohol začať.

Vydarený pokus

„Na tú cestu cez Tunisko a Alžírsko si spomínam, ako keby sa udiala včera. Nikdy v živote som sa tak nebál. Aj napriek tomu som si ale nepripúšťal, že by sa nemala podariť,“ spomína.

„Keď som sa ocitol na španielskej pôde, vedel som, že ma nečaká nič ľahké, ale môžem povedať, že práve z tohto prvého vydareného kroku som v najbližších rokoch čerpal,“ zakončuje Leon s úsmevom svoj príspevok.

Foto - twitter

---

 Keď sa obhliadnete za životom, čo vás mrzí najviac?

Samozrejme roky neuspokojujúca situácia v mojej vlasti. Aj to, že som dlhú dobu nenašiel odvahu sa do nej vrátiť. Tu v pokrokovom svete sa ale žije inak.

Je to zväčša kvôli náboženstvu?

To je ťažká otázka, lebo napr. aj tu preferované kresťanstvo si pred časom prešlo niečím podobným. Skôr si myslím, že ľudia v mene zle vyložených ideálov veľmi rýchlo strácajú to, čo im prirodzene patrí – ľudskosť a dôstojnosť.

Ste praktizujúci moslim?

Povedal by som to takto, som veriaci a som moslim. Ale postupom rokov mi život do cesty postavil toľko prekážok, že sa nesprávam ako ortodoxní veriaci.

Čo rodina?

Ešte v Španielsku, neďaleko Málagy, som sa zasnúbil, ale napokon z toho svadba nebola. Veľa rokov som sa z toho nevedel dostať a neskôr som dospel k presvedčeniu, že sa neožením.

Ste v kontakte aj s rodinou z Líbye?

Sporadicky s bratrancom a jeho deťmi. Rodičia sú nanešťastie už po smrti, sestra emigrovala do Kanady a naše kontakty sa pretrhli, mladší brat žije a pracuje v Derne, ale nie sme si blízki.

Chystáte sa ešte niekedy na návrat?

Rozhodne. Roky som na to nemal odvahu, ale teraz už mám aj papierovo všetko vybavené tak, že sa v dohľadnej dobe poberiem späť domov. A už sa na to veľmi teším, aj keď je to stresujúce.

Z Líbye ste ale ušli, nebude problém s návratom?

Už nie. O tom by som ale nerád hovoril.

Nebude vám chýbať Slovensko?

Aj áno. Som tu skoro päť rokov, obľúbil som si tamojších ľudí, ale navždy by som tu žiť nedokázal. Vaša mentalita je iná, ako tá u ľudí napr. z Nemecka, Švajčiarska či Španielska, kde som tiež žil.

Navyše tu sa mi z nejakých čudných dôvodov nepodarilo nájsť si poriadnu prácu a pritom som v spomínaných krajinách robil napr. vedúceho obchodu či asistenta riaditeľa jednej práčovne. A tu len roky vypomáham pri stavbe domov, pri prácach na poli. Dokonca som aj upratoval v jednej firme. Už mám svoj vek na to, aby ma to prestalo baviť.

To je teda jeden z dôvodov, prečo ste urobili rozhodnutie vrátiť sa domov?

Nie, takto by som to nebral. Som z domu preč veľa rokov, ak dobre počítam, tak 24. Už sa mi po domovine naozaj cnie.

Na Slovensko budem určite spomínať v dobrom.

Vrátite sa sem ešte niekedy?

Na to neviem odpovedať. Všetko je možné. Mám tu aj pár dobrých známych a kamarátov. Teraz sa ale chystám do Nemecka, kde žije môj bývalý sused z Derny. Na neho sa už veľmi teším. O niekoľko týždňov si to potom už nasmerujem do Líbye.

Prejdime ďalej. Sen byť ako Maradona sa vám napokon nesplnil. Zamrzí to niekedy?

Keby som mal o 40 rokov menej, tak určite (smiech). Teraz sa ale na veci pozerám inak. Prešiel som niekoľko krajín, spoznal tamojších ľudí, kultúru, zažil množstvo nových situácií. Úprimne, nemenil by som to.

Po odchode z Líbye ste sa ešte snažili športovať na profesionálnej úrovni?

Asi málo (smiech). Hral som vo Švajčiarsku nižšiu súťaž vo futbale, ale kvôli únavnej práci na farme som to nechal. Vo voľnom čase športujem doteraz. Tu v Nitre len behám, s futbalom a volejbalom som aj kvôli zdravotným problémom skončil už pred rokmi.

---

 

pk, foto: TASR