Módnym trendom podliehali aj tradičné krojové odevy

Aj keď sa to nemusí na prvý pohľad zdať, tradičné krojové odevy tiež podliehali kedysi módnym trendom. V Prenčove (okres Banská Štiavnica) si dodnes pamätajú, ako sa v priebehu niekoľkých desiatok rokov zmenil tradičný ľudový kroj šitý z konopnej látky na kroj šitý z brokátu.

Premeny tohto tradičného ľudového odevu dnes pripomínajú aj vystúpenia miestnych folkloristov, ktorí ich vo svojich programoch využívajú. "Keďže tadiaľto viedla zlatá cesta do Banskej Štiavnice, v medzivojnovom období sa začali voziť aj lepšie materiály. U nás tak začali šiť brokátové veci," vysvetlila vedúca folklórneho súboru Prenčovan Anna Kriegerová. Dnes už tetušky v krojovaných sukniach v miestnych kostoloch neuvidíte. Tento odev sa pomaly vytratil a ostal už len v pamätných izbách a v komorách starých materí.

Povojnová móda     

"U nás sa vyzliekli ľudia z krojov po vojne. Do módy prišli brokáty. Najprv odišli lajblíky a začali sa nosiť kamizoly. Ženy si namiesto čepcov uväzovali špeciálne ručníky a až potom prešli do mestského oblečenia," skonštatovala Kriegerová. Druhá polovica 20. storočia už bola charakterizovaná mestským oblečením. Kedysi sa tradičný ľudový odev rozlišoval aj podľa príležitostí, kam sa nosil. Iné prvky mali mladé dievky, iné vydaté ženy. "Domáci kroj sa nosil na bežné dni. Sviatočný do kostola, na svadby, hostiny či krštenia," vysvetlila Kriegerová.
     
Ženský sviatočný kroj tvoril rubáš, gecele (spodničky) spodnej kytle. Čím širšie mala sukňa stáť, tým viac gecieľ žena potrebovala. Prvá, teda spodná, nebola naškrobená, aby nedrala nohy. "Tie ostatné už boli naškrobené, aby držali tvar. Navrch išla sukňa," podotkla Kriegerová. Vydaté ženy nosili čiernu, slobodné farebnú, kašmírovú. K sviatočnému kroju patrila aj dlhšia košieľka - oplecko, ktorá sa zakasala do sukieň a lajblík (vesta).

Slávnostný kroj
     
Slávnostný kroj bol vpredu dozdobený letačkavou (flitrovanou) mašľou. Stužky boli aj na rukávoch a vrkoči. "Vydaté ženy nosili čepiec. Každá vydatá žena musela mať na hlave čepiec, nemohli byť vidieť vlasy, nech išla kdekoľvek," uviedla Kriegerová. Aj ten sa postupom času menil, od bieleho vyšívaného až po čepiec vykladaný farebnými stuhami a lemovaný letačkami.
     
Pracovný odev bol o niečo jednoduchší. Vydaté ženy nosili tmavomodrú farbiarsku sukňu, ktorá mohla mať jemný vzor. Dievčence nosili biele tkané sukne s vytkávaným vzorom. V lete sa nosila vytkávaná stanka (tielko) na ramienka, navrch išlo krátke oplecko.

Biely bol aj pánsky pracovný odev. Biele gaty (nohavice) a košele sa ľahko udržiavali, keďže sa mohli aj vyvárať. Na slávnostné príležitosti si dávali chlapi šiť obleky, ktoré im často vydržali až "do hrobu". Tvorili ich rajtky a väčšinou zamatový kabát. "Muži si ich opatrovali a dávali si na ne pozor," dodala Kriegerová. Drahou záležitosťou boli kedysi aj na mieru šité kožené čižmy. Boli ťažké a kvalitné, čo by vedeli dosvedčiť aj folkloristi, ktorí ich dodnes využívajú.

TASR