Čo sa stalo s kysuckou architektúrou?

Kysucký región je iný ako ostatné regióny Slovenka. Patrí medzi najmladšie a zároveň aj najmenšie. Objektívnym pozorovateľom iste neunikne, že mnohé je v týchto končinách svojské a mnohé sa dokonca vymyká priemeru. To platí aj o architektúre.

Na prvý pohľad rozoznáte charakteristické črty britského vidieka, dedinky vo Švajčiarsku, alebo špeciálny štýl holandských vidieckych domčekov. Čím je však charakteristický pravý kysucký vidiek? Existuje ešte vôbec?

Architektúra vždy podliehala potrebám ľudí

V prvom rade si treba uvedomiť, že Slovensko, vrátane Kysúc, prešlo za niekoľko málo desaťročí obrovskými geopolitickými, kultúrnymi aj sociálnymi zmenami. Dedina už nie je dedinou v pravom zmysle slova, mesto už nie je ozajstným mestom. Na dedinu sa chodí relaxovať a oddychovať, do mesta sa chodí pracovať a nakupovať. To všetko sa nutne musí odraziť aj na ponímaní architektúry, keďže to, čo okolo seba vidíme, je len vonkajší prejav osobnostného profilu ľudí, ktorí tu žijú. Architektúra vždy podliehala základným potrebám ľudí. Pred výraznou industrializáciou (podporovanou predošlým režimom) bol vidiek na Kysuciach charakteristický najmä chovom a pestovaním toho, čo v kysuckých podmienkach vyrástlo. Spätosť s chovnými zvieratami môžeme dodnes vidieť na domoch, v ktorých je prepojená obytná časť a stodola. Do stodôl sa dokonca často dalo vojsť priamo z obytnej časti. Okrem toho, izolovanosť kysuckých osád a minimálny kontakt so vzdialenejším okolím spôsoboval, že architektúra bola uniformne typizovaná, domy si zachovávali svoj ráz, ľudia nemali dôvod experimentovať. Pre súčasného človeka sú chalúpky, ako zo skanzenu vo Vychylovke, symbolom zaostalosti a obmedzenosti. Bola to však architektúra symbolizujúca snahu vyrovnať sa s tunajšími podmienkami, neovplyvnená cudzími slohmi ani postmodernou.

Kysucký vidiek už takmer neexistuje

Podľa architekta Milana Šušku už typický kysucký vidiek takmer ani neexistuje, keďže neplní funkciu, ktorú vidiek pôvodne mal. V dedinách možno vidieť zmes všetkých možných architektonických štýlov a experimentov, každý chce domom vyjadriť to, čo je jeho vysnenou realitou (možno preto je teraz taká populárna ružová farba fasád). Domy sa už nestavajú funkčne a v určitej symbióze s prírodou, prevláda vkus jednotlivca a niekedy aj nevkus. Od dôb našich starých rodičov sa ale mnohé zmenilo a nemožno vyžadovať, aby architektúra nereflektovala na tieto zmeny. Aj to by sa však dalo zvládnuť s vkusom a zachovaním charakteristických čŕt kysuckej architektúry – ak by ľudia mali záujem rešpektovať dominantné črty a snažiť sa o vytvorenie niečoho celistvého. Tá ozajstná prekážka je len v nás samých – snaha navonok sa odlišovať a vykričať svoju stratenú identitu architektúrou.

Text a foto: Paulína Prašilová