Byť fotografom je životný štýl

Lukáš Gál je mladý fotograf, ktorý pochádza z Čadce. Jeho fotografie zachytávajú úžasné emócie a pocity ľudí. Má rád reportážnu fotografiu a myslí si, že byť fotografom nie je profesia, ale životný štýl.

Fotíte už skoro trinásť rokov. Ako ste sa k fotografovaniu dostali?
Vždy som inklinoval k fotografii a mám pocit, že to nejako prirodzene vyplynulo. Bolo to jasné už dávno. Som však zvláštny v tom, že si potrpím na teoretickú prípravu. Predtým, ako som začal, som sa päť rokov venoval len teoretickej príprave, bez toho, aby som aktívne fotil.

Kedy nastal ten moment, keď ste si povedali, že je čas kúpiť si fotoaparát?
Svoj prvý fotoaparát som si kúpil až na vysokej škole, v devätnástich rokoch na inzerát. Digitál som mal až vo štvrtom ročníku vysokej školy. Požičali mi naň rodičia.

Ako si spomínate na svoje prvé fotografické začiatky?
Spomínam na vlastné čiernobiele fotky v kúpeľni s požičanými vecami od suseda.
Zo začiatku som fotil kompaktom s kamarátom, čo sa dalo. Niečo sme nafotili aj v Nízkych Tatrách. To bola zaujímavá expedícia.

Pamätáte si, kedy ste predali svoju prvú fotografiu?
Kamarát mal svadbu, a tak sme sa dohodli, že mu ju nafotím. Dá sa povedať, že práve to bola moja prvá predaná fotografia. Bolo to v úplných začiatkoch. V tých časoch som nemal ešte ani vlastný digitálny fotoaparát. Ale napriek tomu, mám z tej svadby niektoré fotky, ktoré mám veľmi rád.

Vo vašich albumoch sa z väčšej časti nachádzajú čiernobiele fotografie. Prečo je to tak?
Inklinujem k reportážnemu štýlu fotenia a tam je to ako dogma. Má to svoje opodstatnenie. Čiernobiela fotografia zachytáva hlavne podstatu. Snímka nie je rušená farbami, ide sa po emócii. Na druhej strane, je to jednoduchšie. Ľudia si to ani neuvedomujú, ale tie najemotívnejšie fotografie bývajú zvyčajne čiernobiele.

Z čoho čerpáte inšpiráciu?
Z každodenného života. Samozrejme, aj z množstva fotiek obľúbených autorov.
Vo fotografii sa človek musí stále vzdelávať. Nemôže si myslieť, že to čo robí, je to najlepšie a lepšie to už nemôže byť. Stále sa chcem niekde posúvať. Keď dosiahnem stav, že sa nikam nehýbem, tak skončím. V tom momente to pre mňa prestáva mať význam.

Kam až sa chcete posunúť?
Nedávam si žiadne ciele. Ciele sú nanič. Pretože, keď človek dosiahne nejaký cieľ, nachvíľu je z toho šťastný, ale na druhý deň je to už bežné. Cesta je pre mňa cieľ. Keby som to ale mal brať tak, že kam sa chcem dopracovať profesijne, chcel by som sa dokázať uživiť výlučne svadobnou fotografiou.

V poslednej dobe zaznamenávame fotografický boom. Všetci, ktorí si kupujú fotoaparáty, sa tvária ako fotografi. Aký máte na to názor?
Toto všetko spôsobila digitálna fotografia. Fotoaparáty sa dajú kúpiť pomerne lacno. Ďalším dôvodom je sebaklam ľudí. Ľudia nemajú odstup od toho, čo robia a nedokážu objektívne zhodnotiť svoju prácu. Kamaráti ich ešte utvrdzujú v ich mylnej predstave. Mne je to v podstate jedno.

Kedy sa podľa vás fotograf stáva fotografom?
Vtedy, keď si povie, že je fotograf, keď sa tak cíti a predstavuje sa tak. Rozdiel je skôr v tom, či profesionálny alebo amatérsky fotograf. Na profesionálneho fotografa je aj definícia: „Ak výška tvojich príjmov, ktoré máš z fotografickej činnosti, presiahne 50 percent z celkových príjmov, vtedy si profesionálnym fotografom.“ Na Slovensku sa ľudia hanbia povedať, že sú amatérski fotografi.
Pretože slovo amatér vzniklo z francúzskeho slova „láska k niečomu“. U nás sa amaterizmus chápe negatívne. Fotografi, ktorí sa fotografii venujú ako záľube, sú podľa mňa omnoho viac ako niektorí profesionáli. Pretože to robia z lásky, z radosti a vtedy, keď majú čas. Kdežto profesionál musí fotiť vtedy, keď mu niekto povie. Preto sa aj veľakrát stáva, že keď niekto pozerá na fotky profesionálneho fotografa, tak si povie, že by to nafotil lepšie.


Texto a foto: Stanislava Laufiková