Aby stíhala, stáva o dve hodiny skôr

Keramička Rozália Habová je rodáčka z Malaciek. Vyštudovala Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave (ŠUP-ka) odbor: Výtvarné spracúvanie keramiky a porcelánu. Od roku 1985 je pedagógom na výtvarnom odbore ZUŠ v Mlackách. Je aj členkou Združenia keramikov Slovenska Slovenskej výtvarnej únie a združenia výtvarníkov Art Club 2002.

Kedy ste sa rozhodli pre umeleckú dráhu?

Od samého malička som rada kreslila. Hlavne sa to prejavovalo na základnej škole. Pani učiteľka zadala tému na kreslenie, všetci sa postavili ku mne do radu a drankali: „Nakresli mi to.“ Ja som celej triede kreslila, všetci mali jednotku, len ja nie, lebo som už nestíhala nakresliť svoj obrázok. V tom som videla zmysel práce – pomáhať (smiech). Aj doma som si maľovala. To bol úžasne inšpiratívny dom, kde bývalo voľakedy pálffyovské služobníctvo. Krásne arkádové chodby, drevené schody a pivnice, kde som si skúšala svoju odvahu, keď som tam chodila pre uhlie alebo „krumpole“. Robila som si výstavy a rodičia mi dovolili pribíjať výkresy klincami. Na základnej škole sa ma pani triedna učiteľka Krčmová pýtala, kam by som chcela. Keďže som rada kreslila, tak mi hľadali nejakú umeleckú školu. Tatko hovoril: „Najlepšia bude škola, ktorá ti dá chlieb do života. Budeš krajčírka.“ To je ďalšia vec, ktorá ma zaujímala, keď som rozhádzala prádlo v skrini a robila módnu prehliadku rodičom. Stále som niečo robila. Chodila som do speváckeho a tanečného krúžku. Ako žiaci sme v rámci športových hier reprezentovali mesto. Po skončení základnej školy som sa prihlásila na strednú umeleckú priemyslovku. Pripravoval ma môj strýc Ignác Roszkopf, ktorý študoval vo Viedni výtvarníctvo. Chodila som k nemu na prípravu do Bratislavy raz do týždňa. Dostala som sa na ŠUP-ku na keramiku. Páčilo sa mi modelovanie, trojrozmernosť, reliéfnosť, dotyk s hlinou. Patláme sa s „buatem“ však sme „Mauačané“. Robím hlavne so šamotovou hlinou.

Ako ste sa dostali k pedagogickej činnosti?

To bola náhoda. Strašne som chcela robiť tu v bývalej Ľudovej škole umenia (ĽŠU). Modelovanie som robila u Libušky Čtverákovej (st.). Libuška je tiež súčasťou mojej prípravy na ŠUP-ku. Ona už učila
na ĽŠU a ja som ju občas zastupovala alebo iného pedagóga z odboru. Jeden čas som zastupovala Karola Lipku. On odišiel na dovolenku a už v cudzine zostal. Z vedenia ĽŠU prišli za mnou páni Blažíček, Jánoš a Jurkovič opýtať sa, či by som nenastúpila na miesto pána Karola Lipku. Ja som sa pred nimi štípala do tváre, či sa mi to nesníva. Bol to môj sen. V kuchyni mi zatiaľ vykypela paradajková polievka...(smiech). Prajem každému človeku, aby mohol robiť prácu, ktorá ho baví. Nepozeráš na čas, na nič, tam sa len rozdávaš. No ešte predtým som išla za pánom Jurkovičom, či by som sa nemohla zamestnať v skole. Povedal mi: „Bohužiaľ všetko je obsadené.“ Po ceste domov som rozmýšľala, čo budem robiť. Jediné čo mi z toho vyplývalo, že pôjdem do Turčianskych strojární zvarovať, cínovať, rezať. Celá rodina robila zo železa a pozinkovaného plechu (lustre, zábradlia, lampy, lucerny a pod.), pomáhali sme tak tatinkovi. No ale medzitým prišli na návštevu. Z toho mi plynie poučenie, že keď po niečom túžiš a nesúriš to, nakoniec
si to k tebe cestu nájde.

Stíhate to všetko?

Áno, to záleží všetko od človeka. Hovorila som môjmu kamarátovi Richardovi Gregovi: „Ja nestíham, nestíham. Hodina alebo dve mi chýbajú.“ A on mi hovorí: „No tak vstaň o dve hodiny skôr“. Vidíš a ja by som na to doteraz asi nedošla (smiech). Asi preto všetko stíham. Tradícia každoročnej výstavy Art Clubu nie je o nejakej pýche, ale donúti ťa to niečo spraviť. Na poslednú chvíľu to stihneme, donesieme ešte „teplé“ obrazy. Ono ťa to aj prekvapí, že sa to niekomu aj páči. Art Club 2002 už má v Malackách tradíciu. Tisíce, milióny ľudí robia dôležitejšie veci a nikdy nie sú pochválení. A my ešte dostaneme kvety a sladkosti za to, že sa doma hráme. Pripadáme si niekedy, že si to ani nezaslúžime. Je to skôr o tom stretávaní s ľuďmi.

Text a foto: (Awe)