Viac foto v galérii

Slovenský klavírny virtuóz: Jazz je šedá eminencia hudby, nepreteká sa v hitparádach

n 6.1.2016 13:35 - Levice

Klavírny skladateľ, aranžér a interpret Ondrej Krajňák zodpovedal v zaujímavom rozhovore portálu nasenovinky.sk hneď niekoľko otázok. Prečítajte si, aký je život skvelého hudobníka, čo ho ovplyvnilo, aké postavenie má v jeho živote hudba.

Levický rodák Ondrej Krajňák (37) pochádza z hudobníckej rodiny, vážna hudba ho upútala okamžite, v desiatich rokoch už hrá jeho obľúbený jazz. Na festivale v Žiline sa stal objavom roka, čo len umocnilo smerovanie jeho hudobnej kariéry, ktorá má dve polohy - jazzovú a vážnu.

Mladý virtuóz patrí medzi slovenskú hudobnú špičku, ovplyvnili ho veľké svetové mená ako Peterson, Corea, Rubalcaba, Hank Jones, Marsalis, Bach, Chopin, Bartók, Horovitz, Rachmaninov, Ravel, Debussy.

Spomínate si na svoje hudobné začiatky?

- Spomínam si na moment, keď som mal dva roky, tak som hral asi hodinu na klavíri, nonstop.

Pamätám si, že mama prišla z kuchyne, zasmiala sa a nechala ma v tom. Potom neskôr, keď som mal 6 rokov, som začal chodiť na klavír, ale tie informácie o hudbe išli nepretržite od útleho veku.

Tým, že pochádzam z hudobnej rodiny, kde muziku máme z tradície, som bol prakticky od narodenia v tom. U nás sa stretávali rôzni hudobníci, každý niečo zahral a išlo to všetko úplne prirodzene. Ja som napríklad nikdy neriešil otázku, či budem karatista alebo klavirista. Čo sa riešilo, bolo potom skôr, či budem hrať jazz alebo vážnu hudbu.

Prečo vás oslovil práve jazz?

- Môj otec bol kaviarenský muzikant a v tej dobe prechádzal okrem iného aj jazzom, čiže ja som sa s tým stretával od malička.

Keď som mal 6-7 rokov som hrával skladby od S. Wondera, a už som jemne improvizoval. Ale taký rozhodujúci moment bol asi v ôsmich rokoch, v tej dobe som mal už vybudovaný repertoár vo vážnej hudbe, hrával som niekoľko ročníkov dopredu.

Keď otec videl, že som už technicky vybavený do istého stupňa, tak mi ukázal dve veci- americkú jazzovú muziku. Ja som sa to do bodky naučil, aj odinterpretovať tak, ako to hral otec. A to bol ten štartový mostík, pretože hocikde som tieto dve skladby zahral, tak každý bol z toho hotový.

Dokonca keď som to zahral môjmu vtedajšiemu učiteľovi pánovi Dráfimu, tak povedal: „Dobre, ja síce nie som jazzový učiteľ, ale mám nejaké notové materiály a budem ťa pripravovať na jazz.“ To bola v tej dobe veľká vec, museli sme to robiť skôr tak potichu.


Aký ste hudobník, čo vás najviac ovplyvňuje?

- Hudba ma ovplyvňuje, absolútne. Sama o sebe. Ani obrubník, ani hento svetlo, ani... Ten vplyv je v samotnej muzike. A aký som hudobník? Hudba, to je posolstvo, ktoré si vyberá toho, kto ho bude plniť. Ja spĺňam len to, čo mi bolo dané.

Kde čerpáte námety pri skladaní skladieb, aranžovaní?

- To je ťažká otázka, vždy nad tým veľa rozmýšľaš, ale, že odkiaľ to ťaháš... To neviem, či vie na to niekto odpovedať. Keď pôjdem do lesa, myslíš, že to príde?

Situácia na Slovensku nie je príliš „stavaná“ pre interpretov jazzu či vážnej hudby, do „éteru“ komerčných rádií sa vaše skladby nedostanú. Aké máte pocity, keď viete, že v nich opakovane znie len mainstreamová hudba, nie je vám to ľúto?

- Vôbec nie. Sú rádiá, ktoré to propagujú. A myslím, že to stačí. A za súčasného stavu si to ani  neviem predstaviť.

Jazz je šedá eminencia, potrebuje aj svoj priestor. Nemôžeš skladbu prerušiť v polovici a pustiť do toho reklamu, alebo začať moderovať, že kde sú hliadky, kde číhajú.

Jazz i vážna hudba sú náročné, čo je aj dôvod, prečo sa k masám hudobných fanúšikov nedostanú. Je vôbec možné v tomto smere niečo zmeniť? Je mysliteľné, aby aj u nás bol dopyt práve po takomto žánri? Veď konkurovať súčasnej populárnej hudbe je obzvlášť v našich pomeroch skôr len veľkým snom.

- To blízko súvisí s tou predchádzajúcou otázkou. Ja som presvedčený, že úlohou jazzu nie je pretekať sa v hitparádach. Je to záležitosť, ktorá si vyžaduje svoj priestor.

Jazz je o.i. aj o zážitkoch, v širšom kontexte vytvára príbehy, zúčastneným sa dostáva umeleckého zážitku, je to cesta i spôsob života. Čo vám tento hudobný štýl dal? A naopak, čo vám vzal?

- Dobrá otázka. Dal mi všetko, čo potrebujem na to, aby som bol funkčný ako posol hudby. Dal mi rodinu, deti, dal mi manželku, ktorá toleruje môj cirkusantský život...Doslova.

Jazz je ako pasca, do ktorej padnete a pohltí vás. Dá vám absolútnu slobodu, z ktorej nie je šanca uniknúť. Čiže mi vzal reálne poňatie o realite.

Pred rokmi ste nevyužili možnosť študovať na prestížnej bostonskej Berklee College of Music?

-Pretože som sa v tom čase oženil a čakali sme dieťatko, moju prvú dcéru Karinku.

Neoľutovali ste tento krok?

- Vôbec nie. Nemám čo ľutovať. Ja som sa veľa naučil v Budapešti. A myslím si, že tá škola v Bostone je v súčasnosti dosť preceňovaná.

Každý máme sny, aký je ten váš?

- Ja si svoj sen v podstate žijem. A po smrti by som chcel žiť v Raji.

Ak by bolo možné zahrať si s nejakou hudobnou osobnosťou z minulosti, ktorú by ste si vybrali?

- S mojím otcom. Keď bol mladý a ja som ešte na svete nebol.

A z takých známych osobností? Je tam niekto?

Nikto.

Čo súčasní hudobníci, spolupráca, s ktorými je/bola pre vás najväčšou inšpiráciou? Vieme, že ste si v priebehu rokov zahrali s významnými menami nielen slovenskej, ale aj zahraničnej scény.

- Tak toho bolo veľa. Niekto ma inšpiroval, niekto nie. Niekto ma dokonca odradzoval. Tak, že som mal doslova pocit, že to, čomu verím, neexistuje.

Dá sa vôbec slovenská hudobná scéna porovnať s tou európskou?

- Nedá. To je krátka odpoveď. Ale ktorá scéna? Folklórna? Tak tá v žiadnom prípade. Aký majú folklór Nemci, Rakúšania? Málinko. Slovenský folklór je v porovnaní so západnou scénou obrovský.

Folklór existoval vo východnej Európe a na Balkáne. Tam to ešte funguje, tam aj mladí ľudia počúvajú folklór. Ale mám obavu, že tá autentická kultúra už dlho nevydrží ani tam. Vytlačí ich EÚ a to, čo sa sem valí zo Západu.

Existuje názor, že už všetko bolo povedané. Je dnes ťažšie prísť s niečím novým? Je pre vás táto otázka pri kompozícii podstatná?

- Áno, pri každej snahe o kompozíciu kladiem dôraz na to, aby som neprišiel s niečím, čo už bolo vymyslené. Vždy sa snažím nájsť niečo nové, niečo zaujímavé.

Aj keď každý motív už bol zahratý, či už ho zaspieval vták, alebo ho niekto zapísal. Nie je to dokázané, ale myslím, že skladatelia sú o tom informovaní.

Jazz je známy improvizáciou, tvorbou v okamihu hrania. Platí to aj v súčasnom jazze, respektíve, aký podiel hudby je dopredu napísaný a koľko vzniká priamo pri hraní?

- Áno platí, v súčasnom jazze dokonca improvizácia začína od samého začiatku.

Dovolím si povedať, že moderný jazzový muzikanti, dokonca ani tú hlavnú hudobnú tému, na ktorú budú improvizovať ani dobre nepoznajú.

Keď si vypočujete, dajme tomu Jarretta hrať nejakú štandardnú tému, tak je tak poobmieňaná, akoby ju ani nechcel zahrať nejako presne. To znamená, že on sa s ňou nemusel ani stotožniť, nemusel ju poznať. Čiže už tá téma samotná je improvizáciou.

Keď Vás niekto vidí majstrovsky ovládať svoj nástroj, má skoro pocit, že to ide samé od seba. Koľko času venujete cvičeniu v súčasnosti, a koľko toho bolo v začiatkoch?

- V útlom detskom veku som cvičil 8-12 hodín denne. Dodnes veľa cvičím. Hudobník cvičí celý život, musí sa udržiavať v kondícii. To sú hodiny a hodiny strávené za nástrojom.

Hudba sa dá študovať celý život, aj po ňom. Donekonečna. Za minimum považujem 3-4 hodiny denne.

Pri otázke, akú hudbu počúvate, mnoho hudobníkov odpovedá: ticho. Ste aj vy natoľko zahltení vlastným hudobným svetom, alebo počúvate aj inú hudbu? Akú? Aký význam má ticho v živote hudobníka?

- Ticho je pre umelca úplne zásadná vec. Každý hudobník potrebuje ticho, vyhľadáva ho, pretože potrebuje upokojiť a čistiť informácie a vnemy, ktoré neustále naberá.

A čo sa týka muziky, ktorú počúvam, tak to je od starej muziky, cez gregoriánsky chorál až po súčasnú vážnu hudbu, čo sa týka jazzu, tam je to všetko od A po Z, veľmi ma zaujíma aj folklór, slovenská ľudová muzika, detvianska, stará mezopotámska hudba. Snažím sa byť otvorený všetkému.

Ako ste prišli ku svojmu vlastnému hudobnému jazyku? Z akých koreňov vychádza váš osobný štýl?

- Tam je toho tiež veľmi veľa, veľmi ma ovplyvnila Haarlemská klavírna škola, z ktorej vychádzali napríklad Hank Jones, Marsalis, Oscar Peterson, alebo Art Tatum, potom samozrejme nabehli novší klaviristi ako Herbie Hancock, Chick Corea, McCoy Tyner, Lennie Tristano, Bud Powell.

Vyrastal som samozrejme aj na ľudovej kultúre, ktorú mám rád dodnes, či už je to rómska, balkánska alebo slovenská, svojho času som hrával aj tzv. Gypsy jazz, ktorý pestujú rómsky hudobníci v západnej Európe.  

A z vážnej hudby je toho tiež veľa, Vladmír Horovitz, Chopin, Rachmaninov, Bartók a veľmi dôležitý je pre mňa impresionizmus Ravel, Debussy.

Čo prežívate v momentoch koncertu? Vnímate odozvu publika? Rozmýšľate nad niečím iným, ako nad hudbou?

- Nie, tam nie je priestor rozmýšľať nad niečím. V momente, keď začne koncert, ide celá energia a koncentrácia na hudbu.

A či vnímam publikum? Počas koncertu je symbióza s publikom, ktorú vnímam a ktorá výrazným spôsobom ovplyvňuje kvalitu vystúpenia. Je to obojstranné, s istou praxou človek vycíti, o čo ide a to ovplyvňuje ďalší priebeh koncertu.
 

NEPREHLIADNITE: Slovenský komiks je ako bábätko na dôchodku, ktoré nastupuje do škôlky

Zaoberáte sa pri komponovaní aj potenciálnou odozvou u poslucháčov? Riešite otázku, ako to prijme poslucháč?

- Áno, funguje to tak, že vždy je tam viac variácií, možností, z ktorých sa vyberá. No a pri tomto procese zohráva svoju rolu aj potenciálna odozva poslucháča. Ale vec je tá, že sa to dopredu nikdy nevie.

Tento problém mali mnohí velikáni. Z histórie vieme, aké problémy riešil svojho času Mozart, alebo aj Giuseppe Verdi, ktorého opery patria v súčasnosti medzi najhranejšie. V dobe vzniku mu ich odmietli vôbec odpremiérovať.

Nedávno vám vyšiel sólo album Forevernest, ktorý bol veľmi dobre prijatý. Hudobný kritik Jan Hocek o ňom napríklad napísal, že si nepamätá na taký zážitok zo sólo piana od doby, keď po prvýkrát počul legendárny Kolínsky koncert Keith Jarretta. Aký je rozdiel v prístupe keď máte tvoriť hudbu s kapelou a naopak, keď ste postavený sám za seba pred klavír?

- Veľmi dôležité pre hudobníka je dokázať hrať sólovo, aby hráč, či už je to huslista, saxofonista, klavirista, to je jedno, aby dokázal vytvoriť a hrať tak, aby to bolo zaujímavé.

A je to tým pádom komplikovanejšie, lebo človek je na pódiu sám, sám tvorí a je za všetko zodpovedný sám. Myslím, že je to najväčšia výzva pre muzikanta.

Je to náročnejšie aj na kondíciu, fyzickú aj psychickú, pretože človek v podstate nemá priestor si oddýchnuť. Keď niekto odohrá sériu koncertov sólo, tak to veľmi vyčerpá.

Aký máte vzťah k rodným Leviciam? Vraciate sa do mesta často?

- Áno, mal som vždy ponuky žiť v Prahe, v Bratislave a v podstate dnes si človek môže vybrať, ale ja mám v Leviciach tradíciu, moja rodina pochádza z Levíc, mám tu otca, rodinu, deti a vždy sa sem rád vraciam oddychovať.

Aké sú vaše ďalšie plány?

- Plány chodia samé, až tak neplánujem, vždy závisia od konkrétnych situácií.

Taký môj dôležitý bod v budúcnosti je zamerať sa na sólo piano.

 

pkl, foto: archív O.K.