Miroslav Nagy zasvätil svoj život hádzanej

n 4.12.2015 16:28 - Bánovce nad Bebravou

Niekdajší úspešný hádzanár Miroslav Nagy sa narodil 17. augusta 1945 v Nitre. Jeho športové začiatky smerovali na futbalový trávnik, kde naháňal guľatú. Ako žiak hrával v Slovane Nitra aj s Milanom Lešickým – jednou z najvýraznejších osobností v slovenskom futbale. Avšak dobrý kamarát Miloš Bednárik ho stiahol na strednej škole k hádzanej.

Krivoľaké bývajú chodníčky a dráhy športovca. Aj keď Miro vo svojej rodnej Nitre začal s futbalom, rýchlo sa s ním rozkmotril. Bolestivo sa ho dotklo rodinkárstvo, aké vtedy panovalo v Slovane. „Do hádzanárskej brány som sa dostal, pretože na škole nemal kto chytať,“ vysvetľuje brankárska hádzanárska legenda Miroslav Nagy.

„V doraste (1960) sa mi darilo a už ako 17-ročný som sa v Nitre dostal do A-družstva mužov,“ spomína počas rozhovoru na svoje prvé úspechy brankár. V tom čase (1963) o ňom vyhlásil tréner hádzanárov Slávie Jozef Greguš, že je najlepším športovcom v klube. V druholigovej Nitre hrával proti popredným slovenským družstvám. So svojím mužstvom sa vtedy umiestňoval na popredných priečkach tabuľky.

Prestup do ČH Bratislava

Po skúsenostiach s veľkou hádzanou v materskom oddiele prestúpil (sezóna 1964/1965) do ČH Bratislava, kde študoval na telovýchovnej vysokej škole. „Po postupe do prvej celoštátnej ligy sa zvýšili nároky na tréningový proces. V súťaži sme hrali s najkvalitnejšími českými, moravskými a slovenskými družstvami,“ spomína hádzanársky brankár. Nemal ani najmenšie tušenie, že ho niekto osobitne sleduje. Vydobil si aj nominačku do hádzanárskej klietky juniorských reprezentantov Slovenska. Udivoval pokojom, prehľadom, rozhodnosťou i nebojácnosťou.

„Ak si na ňom všimnete aj tú dirigentskú paličku,“ nezabudol v tom čase pripomenúť tréner ČH Zdeno Jašek, „tak vám z Mira vyjde to, čomu my vravíme typická brankárska povaha.“ Takúto ju v Mirovi videl aj mnohonásobný československý reprezentant a v roku 1958 najlepší brankár svetového šampionátu Jiří Vícha. Meno Miroslava Nagya si vtedy zapísal do zápisníka červenou ceruzkou a bol nominovaný do širšieho kádra A-družstva ČSSR.

V Červenej Hviezde sa vypracoval na brankára chytajúceho tým najmodernejším štýlom. Ochranca svätyne robil s rozpaženými rukami strieľajúcim protivníkom veľké problémy. Mirovou prvoradou úlohou bolo dokončiť štúdium. To bola jeho otvorená karta. Kdesi v hĺbke duše sa mu splnila aj druhá – usilovnosťou sa prebojoval k dresu československej reprezentácie.

V auguste 1968 prestúpil talentovaný brankár do VSŽ Košice (II. liga). Mužstvo vtedy viedol bývalý reprezentant Anton Frolo. Po štyroch sezónach sa im podarilo v ročníku 1971/1972 postúpiť do I. ligy. Ambiciózny brankár si tam zahral proti suverénnej Dukle Praha, ambicióznemu Tatranu Prešov, Plzni, Slávii Praha, Karvinej. „Na derby zápasy chodilo v tom čase veľa fanúšikov. V športových halách a na vonkajších ihriskách bývala búrlivá atmosféra,“ pripomenul brankár.

Juniorské MS

Za dlhodobo výborné športové výsledky dostal pozvánku aj na juniorské Majstrovstvá sveta (1965), na ktorých sa bohužiaľ nezúčastnil – zlomil si nohu. Jedným zo šestnástich členov československého reprezentačného celku, ktorý získal na IV. akademických Majstrovstvách sveta (1971) striebornú medailu, bol aj Miroslav Nagy. Hral proti ZSSR, Juhoslávii, Poľsku, Rumunsku. O dva roky na to skončili na MS vo Švédsku na 5. mieste. Počas svojej bohatej športovej kariéry precestoval takmer celú Európu. Hral aj v Tunisku a Alžírsku.

Koniec športovania

Po jedenástich rokoch aktívnej hráčskej sezóny v Košiciach dostal ponuku (august 1979) trénovať v našom meste hádzanárky Slávie Zornica, ktoré viedol 2 roky. Po skončení trénerskej činnosti sa vrátil na rozhodcovskú dráhu (1982 až 1992). Za ten čas odpískal 937 ligových zápasov. Svoju hádzanársku činnosť ukončil ako delegát (240 zápasov). Profesne začal kariéru (v Bánovciach) na pozícii učiteľa, neskôr riaditeľa SOU odevného a na mestskom úrade vykonával rôzne funkcie. V súčasnosti vykonáva funkciu predsedu hádzanárskeho oddielu Jednota Sokol Gabor Bánovce.

Stanislav Vavro, foto: archív M. N.