Obratný vo vzduchu aj na zemi

n 18.11.2015 14:30 - Poltár

O necelé dva roky bude vekovo dôchodca, ale jeho fyzický výzor a aktivita tomu nenasvedčujú. Stále pozitívne naladený a s chladnou hlavou riešiaci akékoľvek problémy. Taký je polyhistor Ján Krahulec.

Okrem histórie v rámci sveta a politických záležitostí sa venujete, resp. ste sa venovali aj športu. Konkrétne športovému lietaniu a futbalu...

V podstate v detstve som už dostal k športovému lietaniu. Ako náhle som nad hlavou započul hukot motorov, vedel som, že to je to čomu sa chcem venovať.

Prvý váš let sa uskutočnil čoskoro?

To teda nie. V krátkosti povedané prvý let prišiel niekedy v 80-tych rokoch, a tak sa mi splnil môj detský sen.

Môžete byť konkrétnejší?

Áno. Mojím cieľom bolo stať sa vojenským pilotom. Už na strednú školu som chcel chodiť s týmto zameraním. Žiaľ rodičia to zariadili inak. Ale ako 19-ročný som už bol neoblomný. Absolvoval som všetky skúšky a previerky na Vysokej vojenskej leteckej škole v Košiciach. Potom prišlo znedazdajky ochorenie. Diagnostikovali mi zápal kostnej drene v ľavom stehne a s lietaním bol koniec.

To nám je ľúto. Ale čo bolo ďalej?

Čiastočne som to už spomenul. Na začiatku 80-tych rokov ma prijali do už bývalého Aeroklubu Zväzarmu Lučenec. Tam som začal lietať na vetroni L-13 Blaník.

Lietate doteraz?

Rád by som. Bohužiaľ som od tohto druhu športu musel odstúpiť. Mal som nalietaných okolo 470 hodín, ale v r. 1989 sa mi opäť zhoršil zdravotný stav. Bol to znova spomínaný zápal kostnej drene a dokonca mi hrozila amputácia nohy. Opäť mi bola vystavená trvalá stopka.

Nikdy ste sa nebáli pádu?

Kto chce lietať, strach musí prekonať. Obavy som mal len zo zoskoku padákom. Ten som nikdy našťastie neuskutočnil.

A čo vaša druhá záľuba, futbal? Kedy a kde ste s ním začali?

V 70-tych rokoch v rodnej Vidinej. Tam som pobudol až do konca mojej aktívnej futbalovej kariéry. Vekovo a výkonnostne som na svojom brankárskom poste mohol pokračovať, ale znova sa ozvali moje tradičné zdravotné problémy.

Teda koniec futbalu?

To teda nie. Už ako zamestnanec bývalých ČSD a terajších ŽSR s kolegami sme založili mužstvo Lokomotíva Lučenec. Stali sme sa jednými zo zakladateľov mestskej ligy v tomto meste. Zaujímavosťou bolo, že tam som viacej pobudol v útoku, kým medzi bránkovými tyčami stál Stano Sýkora. Neskôr som organizoval 20 ročníkov turnaja o Pohár prednostu železničnej stanice v Lučenci. Potom prišli veľké zdravotné komplikácie mojej manželky. Vtedy smerovala celá moja aktivita len pre moju partnerku. Žiaľ, márne. Tento zápas sme prehrali... Organizáciu ďalších ročníkov som preto prenechal na kolegov.

Aktuálne teda už aktívne nešportujete?

To som nepovedal. V súčasnosti sa približne dvakrát do týždňa stretávame na umelej tráve na našom mestskom kúpalisku. V letných mesiacoch som odchytal pár zápasov za starých pánov Poltára. Zatiaľ, ostatných 25 rokov po „zázračnom vyliečení“, sa mi zdravotné problémy vyhýbajú, a ak mi bude môj zdravotný stav dovoľovať, rád by som v športovaní pokračoval aj naďalej. Rád by som totiž „strašil“ na ihrisku aj v sedemdesiatke... (Smiech... )

Text a foto: Peter Sabó