Viac foto v galérii

ROZHOVOR s Milanom Markovičom: O nežnej revolúcii, politike i „fejsbúku“

n 18.11.2015 13:32 - Prešovský kraj

Legenda politickej satiry, humorista a hudobník Milan Markovič navštívil s umeleckým ansámblom Prešov. V deň vystúpenia si našiel čas aj na rozhovor: o dobe minulej, aj tej, ktorá prišla po nej.

Prichádzate na východ Slovenska zo západnej Európy. Vážne - ako nás vy Bratislavčania v skutočnosti vnímate? Ako kolóniu, exotiku v štýle Japonska alebo už iba ako obilnicu?

Pravdupovediac, ani neviem, odkiaľ beriem obilie – asi z obchodných domov. Nevnímam vás však ani ako niečo menej ako náš divoký západ. Čo sa východného Slovenska týka, s kabaretom sme mali zatiaľ kontakt iba s Košicami. No už tradične sme zistili, že východ je nám naklonený a priaznivý. Pretože tak, ako v Česku najpriaznivejšie obecenstvo je už dlhé roky na Ostravsku, na Slovensku je to vždy východné Slovensko.
 

ZAUJME VÁS: Slovenky prešli pol sveta len s batohmi na chrbte, čo všetko zažili?

Ako sa k Vám dostala Prešovčanka Petra Humeňanská a ako ste s ňou spokojní?

Petru nám odporúčala Eva Radičová, naša scénografka. Páčila sa jej pri akomsi vystúpení a páči sa aj nám.


Pamätáte si vôbec najväčšie publikum vo vašej kariére?

Hádam áno: bolo to v bratislavskej hale Incheba pri zájazdových Večeroch Milana Markoviča, pri predstavení 10 + 1. Obišli sme celé Slovensko a končili sme v Bratislave. A to práve v Inchebe, kde bolo štyritisíc ľudí.

Stalo sa niekedy, že diváci vstúpili do predstavenia tak, že ste sa ocitli na vedľajšej koľaji?

To sa nestalo nikdy, pretože som to vždy vedel uvítať. Či vstúpili plánovane alebo neplánovane, na výzvu alebo bez. Keď sa vyskytol nejaký meškajúci autobus alebo pán, ktorý bol zrejme pod vplyvom niečoho.

Žiaľ (alebo našťastie), budete stále spájaní s politickou satirou. Ako sa dnes, s odstupom času, pozeráte na ľudí ako Mečiar, Dzurinda, Fico...?

Ako na predstaviteľov politiky a zároveň - čo ešte všetci nevedia – aj ako obete politiky. Naše Slovensko veľa v Európe neznamená. To len niektorí si myslia, že sme jedni z najväčších. Napínať svaly ako ten, čo vedel rúbať drevo, alebo ten, čo robí kliky...? On proste vie, čo na tento národ zaberá a že potrebuje vodcu. A to nechcem povedať, že Slováci sú hlúpi. Veď aj Nemci išli za veľkým führerom so svalnatými rečami. A to bol odjakživa vyspelý, kultúrny národ. Vnímam to tak, že na politickej scéne by sa stále uživila minimálne jedna satirická scéna. Či už na ulici, v mailoch, na FB dostávam stále otázky, prečo už nie ste v televízii a kedy vás zas uvidíme. S televíziou vychádzame v obojstranne vzácnej zhode: ja nepotrebujem ich a oni nepotrebujú mňa.

Nejde tu však o mňa. Na Slovensku sa nájde dosť zaujímavých, vyspelých a šikovných ľudí, ktorí by to vedeli robiť, ak by s nimi chcel a vedel robiť vyškolený dramaturg. Ktorých u nás veľa nie je. Alebo to nikto nepotrebuje, či je iná politická objednávka. A teda náčelníci našich televízií poslušne zrazia opätky a robia to, čo sa od nich všeobecne žiada. V Česku je to podobné. A dalo by sa, materiálu je dosť.

Našli ste v poslednom období v kultúre alebo na politickej scéne niekoho, kto sa vám páčil a kto vás oslovil?

Určite nebudem patriť medzi tých, ktorí povedia: „Niet koho voliť“. To počúvam z mnohých úst, od mnohých ľudí. Len to treba sledovať a zaujímať sa o to. Ja viem, že to nie je bohvieaký pokrm. Zo zábavy: to je trošku horšie... Do skanzenu stačí prísť raz; na tejto úrovni sú mnohé tzv. zábavné relácie. V ktorých ja humor nenachádzam. Myslím, že keď sa niekto, symbolicky povedané, šmykne na banánovej šupke, smiešne napodobní maďarčinu, prípadne si pomôže vulgarizmami, to nie je zábava. A možno som na vine ja, že sa nedokážem prispôsobiť.

Naozaj neviem, s kým si budem rozumieť, keď už nebude Tomáš Janovic, Milan Lasica... V Česku je Karel Šíp, Marek Eben, Ondřej Havelka, Zdeněk Svěrák. Ale takisto je tam aj priemer, aj podpriemer. A všetci budú mať vždy svojho diváka, pretože aj oni sú takí aj onakí. V televízii by bolo zle, ak by sme mali iba Lasicu. Zatiaľ to nie je pre každého a aspoň tá televízia verejnej služby, vulgárne povedané verejnoprávna, by mala akceptovať a rešpektovať, čo hovorí prvý Zákon o Slovenskej televízii: že má podporovať, kultivovať národ a pracovať na tom, aby to bol národ kultúrny. Aby to nebolo iba o tom, že ste vyplnili čas a zasmiali ste sa. V TV si pozriem nejaké správy a stačí mi to, pretože okrádam sám seba, ak niečo aj nevytvorím. Ale nie každý to musí robiť ako ja, pretože každý máme svoj vkus a svoje dimenzie.


V slávnych televíznych Hovoroch H u pana Horníčka ste spomínali, že by ste chceli dosiahnuť, aby ste aj niečo znamenali, ale pritom nič iné ako hovadiny by vám po rozume nechodilo. Hovorili ste to v súvislosti s Viktorom Kubalom.

To bol závideniahodný človek a ja sa stále cítim iba ako jeho nasledovník. Viktor Kubal, ktorý, žiaľ, už nie je medzi nami, toho dosiahol naozaj veľa. A pritom nič iné mu nechodilo po rozume, len tie šibalstvá, beťárstva a somariny. Vždy som tvrdil, že on je ten, ktorý, ak by sme sa dvaja - traja zo zájazdu rozhodli, že ideme v noci na hoteli natierať kľučky horčicou, nehovorím, že to bude robiť aj on, ale určite by nám tú horčicu aspoň podržal. Mirek Horníček, môj veľký učiteľ, bol tiež človek, ktorý sa vedel duchovne vrátiť do detstva. A rozmýšľať tak, aby to bolo blízke i dospelému, i tomu decku, i jednoduchšiemu človeku. A intelektuála by to neurážalo. Túto métu prevzal aj náš kabaret. Myslíme, že naše predstavenie nie je ani vekovo, ani sociálne obmedzené. Snažíme sa to robiť tak, aby si tam každý našiel svoje. Aby to nemusel byť znalec Robespierra a Voltaira, ale zas aby to nebolo len pre tých so základným vzdelaním. Ale ani jeden by sa hádam nudiť nemal. To je naše krédo a aspoň podľa ohlasov zatiaľ nám to celkom vychádza.

Pred časom ste sa prekvapujúco sám zúčastnili politickej kampane KDH. Čo vôbec hovoríte na pôsobenie umelcov v politických kampaniach a reklamách?

Asi nemusím zdôrazňovať, že akejkoľvek partaji by som ten program robiť nešiel. Napríklad pri posledných voľbách bolo pár predstavení pri kampani KDH. Zaujímavé je, že už nás viac potom neobjednali. Neviem však odhadnúť, či to bolo pre vystúpenie samotné. Vedeli, že to nebude program, ktorý ich bude ospevovať a hladkať po vláskoch. Rýpali sme do nich a boli sme nepríjemní... A ak sa z toho dostali a v nejakom dialógu „zvíťazili“, je to ich plus. Nech ten volič vidí, že si jeho hlas zaslúžia.

Čo sa týka reklamy, to, že robí Bolek Polívka reklamu na slivovicu, to nikomu nemôže byť čudné. Že Honza Rosák robil svojho času reklamu na dámske silónky, to už je trošku podivné. Raz chceli reklamu aj odo mňa. Nepáčilo sa mi to, tak som to nevzal. Ale ak ide o ľudí, ktorí nie sú dobre využiteľní, nemajú veľa príležitostí, sú na tom finančne slabšie, vezmú to. Pokiaľ to nie je naozaj nemorálne alebo neetické, nemôžeme im to zazlievať. Každý by mal čokoľvek, do čoho sa pustí, či je to oprava elektriky, hranie divadla alebo pretekanie v bazéne, robiť čo najlepšie a nie na posmech.

Lákajú vás niekedy priamo do politiky?

Áno, stáva sa.


Pred rokmi v relácii Bolkoviny ste si posťažovali, že vaša pani manželka, ktorá vyučuje matematiku, vás občas uprostred noci vydesí vyhlásením: a mám tú rovnicu! Robí vám to ešte?

Stále ešte doučuje. Každý sme nejako poznačený. Aj účtovník na dôchodku ešte podvedome pri večeri šúcha prstami, akoby počítal bankovky. Moja žena hovorí, že doma so mnou veľká sranda nie je. Ani ja by som nechcel byť za seba vydatý.

Je možné dostať sa k nahrávkam Večerov Milana Markoviča alebo relácií Nevyzúvajte sa, prosím?

To bola vždy veľmi aktuálna záležitosť. Na Facebooku som pár videí pouverejňoval, no väčšinou len pesničky. Bol to politický kabaret a hovorí sa, že satira je dobrá, ak je aktuálna. A to, čo je aktuálne, o týždeň, o mesiac nemusí byť už zrozumiteľné. Samozrejme, ako pre koho.

K aktuálnemu výročiu: Pamätáte sa, kde ste boli a čo ste robili 17. novembra 1989?

Bol som na Námestí SNP a štrngali sme kľúčmi. Jedny som tam dokonca stratil.

Moderovali ste úspešnú zoznamovaciu reláciu. Viedli ste si aj evidenciu párov, ktoré ste dali dokopy, prípadne - píšu vám ešte?

Bola to zaujímavá skúsenosť. A veru, boli z toho dokonca aj dve svadby. Paradoxne však to neboli tí, čo vyhrali, zoznámili sa a šli na zájazd, ale v oboch prípadoch to boli tí, čo vypadli hneď na začiatku a potom v zákulisí mali na seba najviac času. V kontakte však už nie sme.

Už v dobe, keď vznikol email, patrili ste k prívržencom technických noviniek. Ako je to dnes - čo vy a smartfón, twitter a iné?

Kamaráti ma „dokopali“ akurát na fejsbúk – vraj aby mal MM KABARET lepšiu reklamu. Nejaký efekt to síce má, ale zároveň je to extrémny  požierač času, takže sa tomu nevenujem denne. Na nijakú inú sociálnu sieť ma už nikto nedostane. Okrem závislosti to totiž prináša isté odosobnenie a vo veľkej miere stratu osobných kontaktov a deformácie vo vyjadrovaní. V telefóne nemám internet, používam ho iba na telefonovanie, veľmi zriedkavo na písomné správy, občas – vďaka fotoaparátu – ako obrazový zápisník.

Text a foto: Dušan Guman