Viac foto v galérii

Mária Adamová: Kronikár musí mať svoju prácu rád

n 29.10.2015 8:26 - Lučenec

Ročne do kroniky Lučenca pribudne aj dvesto strán. O čom všetkom sa v nich dočítate? Lučenec má kroniku až z roku 1934. Prečo až tak neskoro? Na tie to a iné otázky odpovedá kronikárka mesta Lučenec Mária Adamová.

Koľko rokov ste kronikárkou mesta?

Ešte nie tak dlho. Zatiaľ len štyri roky. Od roku 1991 bol kronikárom mesta Jozef Drenko.

Ako ste sa k tomuto povolaniu dostali?

Keďže sa už pán profesor Drenko nechcel viac venovať písaniu kroniky, oslovili ma, či by som nechcela robiť kronikárku. Spočiatku som sa zľakla, pretože za roky, čo som pracovala v okresnom archíve, mi prešlo rukami veľké množstvo kroník a bolo mi jasné, že písanie kroniky vôbec nie je jednoduché. Čiastočne tým pokračujem v práci, ktorú som robila celý život.

Slovo kronika evokuje niečo historické a starobylé. Ako sa píše kronika dnes?

Začínam zbieraním rôznych informácií o dôležitých udalostiach v meste, ktoré si potom usporiadam a roztriedim do rôznych kapitol a podkapitol. Začiatkom nasledujúceho roka začínam s písaním. Všetky udalosti a spoločenské diania spíšem na počítači.

Teda kronika Lučenca je dnes tlačená?

Nie. Ja celý text píšem do počítača, ale do kroniky, ktorú poznáme ako veľkú knihu, sa prepisuje ručne. To má na starosti pani Mikulášová, ktorá text prepisuje pekným ozdobným písmom. Keď mám text za predchádzajúci rok hotový, vytlačí sa a putuje na posúdenie komisii športu, kultúry a tretieho sektoru. Prepisuje sa až po schválení komisiou.

Koľko strán pribudne za rok?

Približne dvesto strán. No nedávno som bola v Martine, kde sa posudzovali kroniky na celoslovenskej súťaži. Ocenené boli kroniky, ktoré mali aj vyše štyristo strán formátu A4 písaných na počítači.

Aké záznamy sa dostávajú do kroniky? V meste sa toho deje veľmi veľa.

Najdôležitejšie sú rozhodnutia a záznamy z rokovaní mestského zastupiteľstva, činnosti komisií, interné normy mesta, počasie a jeho osobitosti v priebehu roka, vzácne návštevy, spoločensko-kultúrne dianie v meste, aktivity ZPOZu, štatistika, priebeh a výsledky volieb, priemysel, obchod a služby, doprava, trestné zvláštnosti atď. Potom sú to dôležité jubileá osobností mesta, kultúrne udalosti, aktivity škôl, spolkov alebo centier seniorov. Informácií je veľké množstvo a je potrebné z nich vybrať to najdôležitejšie. No a samozrejme, všetko je doložené fotografiami. Napríklad zápis o výstavbe kruhového objazdu by nebol zaujímavý bez fotografie zo slávnostného otvorenia. Album fotografií tvorí osobitnú prílohu kroniky.

Existujú aj zásady, ako má vyzerať zápis v kronike?

Pred viacerými rokmi bola vydaná malá brožúrka, kde sú zhrnuté zásady pre vedenie kroník. Bohužiaľ, sú v nej len veľmi skromné informácie, a tak si kronikár musí pomôcť sám.

A čo kronikár? Musí mať aj on špeciálne predpoklady?

(smiech) No, mal by mať prehľad o tom, čo sa v meste deje a hneď to zaznamenať. A hlavne, musí mať svoju prácu rád. Ak je to len z povinnosti, nie je to ono.

Ako vyzerajú staré časti kroniky Lučenca? Sú tam len zápisy o katastrofách a požiaroch?

Vždy záležalo od človeka, ktorý záznam zapisoval. Napríklad kronika mesta z roku 1934  je spracovaná perfektne. Písal ju profesor Hudec a je napísaná tak, že na ľavej strane je slovenský text a na pravej zrkadlovým obrazom je ten istý text po maďarsky. Kronikármi boli väčšinou učitelia.

Kedy sa začala písať kronika Lučenca?

Do roku 1934 nebola vedená žiadna kronika mesta! Až kronikár Hudec zapísal celú históriu mesta až po rok 1934. Potom pokračoval aktuálnymi udalosťami až do roku 1938. V nasledujúcich rokoch je v záznamoch opäť výpadok. Až v 50-tych rokoch 20. storočia začal písať kroniku pán Červenák, bývalý riaditeľ okresného archívu. O staršej kronike nemám informácie, ale s istotou viem povedať, že zrejme ani nebola.

Ale to je dosť smutné, nie?

Je to veľmi čudné a sama sa tomu divím. Zákon v minulosti túto povinnosť mestám a obciam neukladal a bolo to na vôli vedenia mesta, či niečo také, ako je kronika chce. Na druhej strane nie je nič nezvyčajné, že sa kroniky neviedli. Aj dnes sa nájdu obce a mestá, ktoré vôbec kroniku nemajú ani ju nevedú.

Hovorí sa, že dejiny píšu víťazi. Našli ste v záznamoch niečo, čo celkom nekorešpondovalo s pravdou?

Áno, a nie je toho málo. Viete, bola doba, kedy sa vyžadovali iné veci ako teraz a kronikár musel zapísať udalosti tak, ako sa od neho vyžadovali a nie tak, ako ich sám videl. Časom sa ukázalo, že nie každý zápis mal svoje opodstatnenie. Neviem, z akých dôvodov sa zápisy aj opakovali, alebo dôležité informácie boli len veľmi stručné.

Ste na dôchodku. Je to pre vás čas zužitkovať informácie a materiály, ktoré ste nestihli spracovať?

Presne tak. Cítim veľkú podporu z vedenia mesta na vydávanie nových publikácií o histórii mesta. Je výborné, ak sa Lučenčanom dostávajú do rúk publikácie o ich meste. Dve z nich boli celoslovensky ocenené.

V lete ste predstavili dve knihy. Prvá, veľmi útla, je o Elene Majerčíkovej. Kto to vlastne bol?

Je to moja bývalá učiteľka. Keď už bola na dôchodku a ja som pracovala v archíve, prišla za mnou, pretože chcela byť ešte užitočná. Odvtedy chodievala veľmi často do archívu ako bádateľka. Spoločne sme spracovali históriu Opatovej, ktorá bola do roku 1966 samostatnou obcou. Založila tiež klub seniorov v Opatovej. Postupne sme sa popri práci spriatelili. Zomrela nečakane. Tohto roku v októbri by oslávila 80 rokov. Malá knižočka je poslednou poctou pre ňu. Nedávno dostala tiež ocenenie primátorky „in memoriam“. Bola veľmi skromná, a napriek tomu, že viedla aj kroniky školy a klubu seniorov, v žiadnej z nich o sebe nezanechala nijakú zmienku. Pri príležitosti jej okrúhlych narodenín pripravujeme aj výstavu dobových fotografií o Opatovej.

Cenu Mesta Lučenec ste v auguste dostali aj vy. Ako toto ocenenie vnímate?

Cenu mesta Lučenec si veľmi vážim, bola pre mňa príjemným prekvapením. Je to pre mňa veľká česť, ale zároveň aj výzva na ďalšiu a ešte kvalitnejšiu prácu pri zvyšovaní povedomia o kultúrnom dedičstve nášho mesta.

Druhá kniha zachytáva historické podoby Lučenca. Ako sa rodila?

Lučenec prešiel za posledných 60 rokov obrovskými premenami. Zničilo sa množstvo krásnych secesných a iných hodnotných budov, na ich mieste stoja dnes paneláky. Chceli sme fotografiami a pohľadnicami pripomenúť Lučenčanom, ako ich mesto vyzeralo a ako si ho poniektorí ešte pamätajú. Množstvo krásnych budov bolo zbúraných s úžasnou ľahkosťou a necitlivosťou, s čím veľmi nemôžem súhlasiť, pretože dnes je na mieste najkrajšej budovy neudržiavané parkovisko.

Spoluautorom knihy je aj Jozef Puntigán...

Áno. S pánom Puntigánom spolupracujem už dlhodobejšie. Pre spomínanú  knihu poskytol zo svojej zbierky dobové pohľadnice a ja som použila fotografie získané od pána Lietavu. Texty sme pripravili už skôr, potom sme sa venovali výberu fotografií, ktoré sme v knihe použili.

Požičal vám ich?

To je tiež zaujímavá história. Od pána Lietavu som dostala darom odhadom 15 000 kusov fotografií. V dobe, keď len málokto mal fotoaparát, on ho vlastnil, chodil po meste a všetko zaujímavé zdokumentoval. Hoci fotky nie sú veľmi kvalitné, napriek tomu sú veľmi vzácne. Dokonca mal vo svojej zbierke aj letecké zábery. Všetky fotky mi daroval. Keď som mu odniesla hotovú knihu, od dojatia, že jeho zberateľská vášeň nebola zbytočná, sa mu leskli oči.

Čo máte v pláne ďalej?

Zrejme pokračovanie knihy Lučenec v premenách času. Máme ešte veľa nepoužitého fotografického materiálu z rôznych zabudnutých, už neexistujúcich častí mesta. Tiež by sa mestu veľmi zišiel turistický sprievodca. 

Text a foto: Matej Holý