Svetlane Filčíkovej udelili titul Sestra roka

n 10.8.2015 13:59 - Lučenec

Detská sestra Svetlana Filčíková pracuje v lučenskej nemocnici na Oddelení pediatrickej intenzívnej medicíny už 33 rokov. Za ten čas sa stretla so stovkami príbehov detí, s dobrým aj zlým koncom. Nedávno jej bol udelený titul Sestra roka. O svojej práci porozprávala aj nám.

Vždy ste chceli pracovať v zdravotníctve alebo ste chceli mať iné povolanie?

Bola to skôr z núdze cnosť. Chcela som ísť na gymnázium a stať sa súdnou lekárkou alebo kriminalistkou. Môj otec bol učiteľ. Výchovný poradca mi na základnej škole odporúčal, aby som tiež išla týmto smerom. Na Pedagogickú školu som sa nedostala, nuž som zakotvila na Zdravotníckej škole. No neľutujem to. V tomto povolaní som sa našla, a ešte stále som na svoju prácu hrdá.

Ako vnímate ocenenie Sestra roka za svedomitú prácu pri ošetrovaní pacientov, ktoré ste nedávno dostali?

Úprimne, bola som veľmi prekvapená. Dodnes si myslím, že som ho dostala omylom. (smiech) Ale vážne, vôbec som s tým nerátala. Je veľa sestier, ktoré by si ho zaslúžili. Nebola som jediná ocenená. Touto cestou by som chcela zablahoželať všetkým oceneným kolegyniam. Po tom, ako sa medializovalo, že som dostala ocenenie, moje okolie zareagovalo veľmi pozitívne. Všetkým ďakujem.

Tridsať rokov je dlhá doba. Ako môžete porovnať vaše začiatky so súčasnosťou? Čo zásadné sa zmenilo?

Keď som začala pracovať, na oddelení bolo veľmi veľa hospitalizovaných detí. Dnes je ich zlomok. Mali sme veľa vážnych stavov. Nebola taká vyspelá prístrojová technika pri liečení, ošetrovaní a diagnostike. Rodičia však mali väčšiu úctu k personálu. Taktiež sa striktne dodržiavali zo strany návštev ako aj personálu pravidlá oddelenia.

Sestry mali veľkú chuť učiť sa nové veci. Mala som veľké šťastie, že som pracovala v dobe, keď detskému oddeleniu šéfoval primár Rešetár. Púšťal nás ku každému ťažkému stavu, nerobil rozdiely medzi sestrami, chcel aby sme sa naučili čo najviac. Podchytil nás a venoval sa nám.

SZŠ v Lučenci, triedna profesorka, pán primár, moja prvá vrchná, prvá staničná sestra, všetci sa veľkou mierou podieľali na formovaní mojej osobnosti profesionálne. Vtedy bola profesia sestry poslaním, dnes je to povolanie. Touto cestou sa chcem poďakovať aj všetkým bývalým, ale aj súčasným kolegyniam, ktoré ma zaúčali, s ktorými som spolupracovala a spolupracujem. Toto je tímová práca a tímové ocenenie. Môžem byť akákoľvek výnimočná sestra, ale pracujem v tíme.

Spolu s deťmi prichádzajú do nemocnice aj rodičia. Aká je práca s nimi?

Dnes je s rodičmi veľmi ťažká spolupráca a komunikácia. Najmä s hospitalizovanými mamičkami. Majú plno informácií z internetu a sme pod prísnym drobnohľadom. Popri tom sa všetky snažíme, aby bolo všetko v poriadku. Občas sa stane, že si pobyt v nemocnici mýlia s hotelovými službami.

Detské oddelenie je veľmi špecifické. Deti berú chorobu inak ako dospelí. Je detský pacient iný?

Dieťa nepovie, čo ho bolí. Niekedy musím robiť zo seba šaša, aby som to z neho dostala. Na dieťati, ktoré rozprávať nevie, alebo má poruchu vedomia, to musíte uvidieť a rozpoznať vy. A na OPIM-e predvídať. Musíte sa naučiť pár slov po maďarsky, rusky, nemecky, rómsky. Napriek tomu, že neviem po maďarsky, každé dieťa, ktorému som začala po maďarsky spievať, prestalo plakať (smiech). Aspoň na chvíľu. Na druhej strane, aj dieťa si hľadá cestu k sestre.

Ktorá je na vašom povolaní najťažšia vec?

Po tých rokoch je zložité hovoriť, čo je najťažšie. Už nič. To už bolo.

Teda inak, čo bolo najťažšie?

Naučiť sa žiť so smrťou detského pacienta. To vás nikto nenaučí. To sa musíte naučiť sami.

A naopak, najradostnejšia vec?

Keď odovzdávate zdravé dieťa do rúk rodičov. Deti sú špecifické v tom, že behom 24 hodín môže dôjsť k totálnemu obratu. Či už k lepšiemu alebo horšiemu. To vidíte keď prídete do nasledujúcej služby.

Na čo rada spomínate?

Na deti, ktorým sme pomohli aj na tých, ktorým sme už nemohli pomôcť. Mnoho detí mi prirástlo k srdcu. Niektoré by som si dokázala aj adoptovať. My sestry im tak trochu nahrádzame aj mamu. Spomienok je veľa: na nedospaté noci, prekmitané služby, úžasný kolektív… Na to, keď sa mi raz prebral pacient, ktorý to prehnal s alkoholom a povedal mi: „Ty máš ale pekný zadok!“ Aj to je ocenenie...

Text a foto: Matej Holý