Vladimír Sadílek: Človek si zvykne, že ho volajú Gandalf. Keď som bol mladší, volali ma Sandokan

n 29.6.2015 10:47 - Lučenec

Herec a režisér Vladimír Sadílek je na Slovensku neobyčajným zjavom. Nielen tým, ako vyzerá, ale aj tým, čo robí. Pri príležitosti jeho okrúhleho jubilea sme sa s ním pozhovárali o jeho živote, ale aj vzťahu k Lučencu, kde strávil veľkú časť svojho života.

Keď ľudia zbadajú Vladimíra Sadíleka, povedia si: bezdomovec alebo Gandalf. Čo si poviete vy, keď sa pozriete do zrkadla?

To je zaujímavá otázka. Takto už vyzerám 50 rokov, teda zvyk je železná košeľa. Len s tým rozdielom, že si vôbec neuvedomujem, že som zošedivel, vypadali mi vlasy a prehĺbili sa vrásky. Mám pocit, že takto vyzerám celý život. Človek si zvykne, že ho volajú Gandalf. Keď som bol mladší, volali ma Sandokan.

Mení sa len pohľad, a čo je módne. Ten Gandalf je ešte celkom povzbudivé, ale ak vám povedia bezdomovec, je to trochu urážajúce. No nehnevám sa za to. Keď sedím v električke, vždy môžem sedieť a dokonca sám. Mám kľud. Dokonca raz som hral v skrytej kamere bezdomovca a naozaj si ľudia ku mne nesadli.

Máte čerstvých 70. Je to málo, alebo veľa?

Možno na život je to veľa. No na vedomie, v ktorom ja žijem je to málo, pretože sa mám stále čo učiť. Doba nestojí na vašich základoch, hýbe sa bez vás. Alebo chytíte vlak, alebo zostanete sprostý. Nič viac, nič menej. Od 70. rokoch sa tak zmenilo divadlo, ideovo a myšlienkovo, že ak ten trend nezachytíte, patríte do starého železa. Ak sa nehýbem vpred, zomieram.

Bilancujete?

Nie. Nemám na to čas. Venujem sa prednesu, divadlu, réžii, hrám. Zúčastňujem sa na mnohých medzinárodných projektoch. Minulosť nezmením, budúcnosť môžem plánovať, no zaujíma ma len prítomnosť.

Ako sa zo stolára stane režisér a herec?

Jednoducho. V dobe, keď som začínal študovať, dalo sa ísť za stolára, murára, pekára atď. Musel som sa vyučiť za remeselníka. V škole sa mi darilo, a navrhli mi aby som šiel na priemyslovku do Spišskej Novej Vsi. Tam bol aj umelecký smer. Slovenčinárka na priemyslovke ma naučila milovať Hviezdoslava a Sládkoviča.

Po vojenčine som začal pracovať s detským divadelným súborom. Neskôr som študoval divadelnú réžiu u prof. Schenbaurera. Začal som sa venovať avantgardnému divadlu. V Lučenci sme urobili spolu s Dušanom Krnáčom, niekoľko výborných avantgardných predstavení. Písali o nás aj zahraničné časopisy. Samozrejme, komunistom sa to nepáčilo. Dokonca sa o nás učí v škole, čo znamená, že sme už fakt starí.

Avantgardné a postmoderné divadlo je viacznačné. Každý si v tom môže hľadať svoje. Komunisti si našli svoje, alebo ste im dali dôvod?

Nikdy sme s Duškym (myslí sa Dušan Krnáč, výtvarník. pozn. red.) nerozmýšľali nad tým, čo sa komu bude páčiť. Oni si sami nachádzali dvojzmysly. Komunisti si sami vyrábali disidentov. V hre Vtáci, kde zaznel dialóg: „Kto bude náš vodca? Kohút. A prečo? Lebo má červený hrebeň.“ A problém bol na svete. Keby na to nikto nepoukázal, prejde to bez povšimnutia. Podobne to bolo v inej hre, v replike: „Som vari hus, ak si myslíte, že vám všetko zožeriem?“ Stačilo povedať „hus“ a „ak“ spolu, a bol z toho Husák. Stal som sa disidentom, no nie z vlastnej vôle.

Vo vašej hre Antigona spolu s hercami účinkovalo 5 000 divákov. Ako to vyzeralo?

Antigonu sme robili na protest proti vtedajším udalostiam v Chile, kde sa k moci dostal Pinochet. Dušan k tomu robil scénu, ktorá pozostávala z veľkého áčka obohnaného ostnatým drôtom. Júúj to bude dobrý nápad... Dáme tam strážne veže a bude to ako koncentrák. Odtiaľto budeme púšťať ľudí...

No keď sme to mali v hlave, stále nechápete, aký to bude mať dosah. Až príde prvé predstavenie, a vy máte nakúpené desiatky metrov drôtu. Na tú dobu to bol odvážny scénický minimalizmus. Odpútali sme sa od tradičnej scény a vytvorili sme priestor pre hercov a divákov. Nakoniec šesť hercov hnalo pred sebou päťtisíc divákov asi tristo metrov.

Ten priestor bol veľký, možno sto krát sto metrov už presne neviem. Paradox bol, že dookola stáli ľudia, ktorí niesli transparent: Ľud Chile nedovolí, aby v zemi vládol fašizmus. Len, čo sa nestalo: na to „ne“ sa plagát pretočil a bolo zle. To bol jeden z najväčších „prúserov“. Potom sme ešte to veľké áčko obtiahli červenou látkou a v ňom sme nechali zhorieť Antigonu. To stačilo...

Ako ľudia Lučenčania brali avantgardu?

Robili sme tu viacero predstavení, takže myslím, že si zvykli. Vedeli, čo od toho súboru môžu očakávať.

V roku 1981 ste z Lučenca odišli, no nie nadlho. Ako ste sa dostali späť k Divadlu J. Kármána?

Oslovila ma maďarská časť divadelníkov, ktorá sa nehanbila za to, že som Slovák. Dokonca som sa dal prekrstiť na V. S. Adílekyho. Nemám s tým problém. Dostal som sa k nim okľukou cez divadelnú súťaž v Maďarsku o niekoľko rokov neskôr. Sedel som v porote.

Tam hrali niečo od Bulgakova. Vtedy som sa vyjadril, že väčšiu blbosť som v živote nevidel. Po hodnotení za mnou prišiel celý divadelný súbor na čele so Štefanom Csákom, a povedal mi: „Keď si taký frajer, tak príď k nám a niečo zrežíruj!“ Ja som si potom vymyslel, aby som sa z toho vyzul, že s nimi urobím Sonátu príšer. Je to hra, kde účinkuje 48 hercov.

To nemá šancu Pišta zohnať.... Nakoniec ich pozháňal, hralo všetko, čo malo ruky a nohy. (smiech) Predstavenie bolo úspešné a tak začala naša spolupráca.

Ako to pokračovalo ďalej? Viem, že ste boli aj v zahraničí, kde nad vami krútili hlavami.

No, je pravda že sme boli napríklad v Dánsku. Ale najďalej sme boli v Tureckom Denizli (písal sa rok 1997, pozn. red.). Bola to medzinárodná divadelná ochotnícka prehliadka. Pri stavaní našej scény sa tamojší technici vôbec nechytali. A to boli kulisári z národného divadla v Ankare.

Zažili sme tam veľa úsmevných príhod. Napríklad, keď sme kulisárov ponúkli našim pivom, odkázali po tlmočníčke, že také výborné víno ešte nepili. Po návrate nám prišiel list, v ktorom nás považovali za profesionálov...

Sledujete dianie v Lučenci?

Áno, samozrejme. Najmä cez priateľov a známych. Je to moja srdcovka. Je zaujímavé, že toto mesto je rozdelené na dve časti. Je tu maďarské operetné divadlo a ochotníci. Pri súbore Timrava sa, žiaľ, končí akékoľvek divadelné dianie v meste. Všade v Lučenci panuje veľký kultúrny nezáujem.

Choďte po ulici a počúvajte ľudí. Euro sa skloňuje v akomkoľvek páde, podobne je to s alkoholom a cigaretami. Politike všetci rozumejú... ale o kultúre nepadne ani slovo. Nehovorme, že Lučenec je provincia, je to mesto ako každé iné.  Všade počujeme, ako potrebujeme kvalitných robotníkov a nie vzdelaných ľudí. To mi pripomína trochu komunizmus. Hlavne, nech sú hlúpi a výkonní...

Text a foto: Matej Holý