Viac foto v galérii

Niečo z histórie obce Ďubákovo

n 28.12.2014 9:00 - Poltár

Ďubákovo je starobylá obec, ktorú podľa dostupných historických prameňov založil šľachtický rod Forgáchovcov. Pôvodní obyvatelia sem boli presídlení z Oravy a zaoberali sa prácou v lesoch, výrobou šindľov, furmančením, ale aj poľnohospodárstvom na vyklčovanej pôde. Skutočná história obce je však oveľa staršia.

Prvé úradné záznamy o tejto podhorskej obci pochádzajú z rokov 1562 – 1563, do ktorých sú datované aj historické pramene nájdené v archíve tzv. sečianskeho sandžoka. Z týchto dokumentov vyplýva, že Turci obec viedli pod názvom „Dobbák“. Je veľkou zaujímavosťou, že oproti iným sídlam táto obec bola oslobodená od platenia daní Turkom, keďže v tom čase nemala nijaké zámožnejšie gazdovstvá. Ďubákovo však bolo v časoch ťažkých tureckých nájazdov doslova pred vymretím, no v druhej polovici 18. storočia ho rodina grófa Forgácha znovu osídlila.

Podľa Alberta Duba či úrody dubákov?

Obec mala dokonca už v dávnych časoch aj svoju kaplnku v strede dediny, ktorá však počas rôznych vojen, ktoré toto územie viackrát zasiahli, úplne zanikla. A tak si v roku 1935 postavili tunajší veriaci malý kostolík, ktorý stojí dodnes a je zasvätený Kristovi Kráľovi. V roku 1720 patrila obec do okresu Fiľakovo a bola pod správu Novohradskej župy, čo dokazuje aj zoznam utečencov.

Z uvedeného dokumentu vyplýva napríklad aj to, že názov obce je veľmi starý a nie je odvodený ani od mena bývalého vlastníka pozemkov na tunajšom území, Alberta Duba, (Albert Dub bol viedenský advokát, ktorý odkúpil od grófa Forgácha časť jeho majetkov na konci 19. storočia), ani podľa bohatej úrody dubákov okolo tejto obce počas letnej hubárskej sezóny. Namieste je otázka, že kedy prešlo Ďubákovo z Novohradskej stolice do dištriktu Malý Hont, resp. do Gemersko-Malohontskej stolice. Najstarší dokument, v ktorom sa nachádza zmienka o príslušnosti Ďubákova do Malohontu, je po latinsky napísaná kniha, ktorú v rokoch 1805 – 1808 napísal klenovský evanjelický farár Ladislav Bartholomeides.

Text: Jana Turčanová, foto: autor