Skutočný príbeh dvoch nájdených sestier

n 9.12.2014 9:51 - Poltár

Žili raz dvaja ľudia v Československu, ktorí sa milovali, z lásky sa vzali a založili si rodinu. Tešili sa z dvoch zdravých detí a keď to tu tak čítate na úvod, znie to ako príbeh z rozprávky, no tento je skutočný.

Nevedno, čo sa udialo a už sa to nikto ani nedozvie. Ubehlo nespočetne veľa rokov, pretieklo mnoho vody. V dnešnej spoločnosti je slovo rozvod už pomerne bežné, ale pred približne 60 rokmi to bolo niečo nepochopiteľné. Dvaja ľudia, ktorí spolu žili, sa rozhodli ísť každý svojou vlastnou cestou. Otec získal deti do opatery, matka odišla bez nich. Vratila sa do rodnej Prahy, deti spolu s otcom ostali žiť na Slovensku.

Nový začiatok s novým dieťaťom

Žena sa opäť pokúsila, takpovediac, začať žiť a našla si v tejto ťažkej chvíli človeka, o ktorého sa mohla oprieť. No netrvalo dlho a tento vzťah bol len ďalší omyl v jej živote. No nebola už sama, z tohto vzťahu mala ďalšie dieťa – dcéru. Asi práve ona bola pre ňu v tých ťažkých časoch svetlom v tuneli. Jej kroky sa po čase vrátili opäť na Slovensko, možno cítila, že jej skutočná opora a láska „kým nás smrť nerozdelí“ bola práve tu. Z tej lásky vzišli ešte tri dietky. Ako si tak nažívali a rástli, srdce ženy – matky nieslo ťažký bôľ až do smrti.

Môže za to občiansky preukaz

Milovala svoje deti tak veľmi, ako len matka dokáže milovať, no na dve deti, ktoré žili s otcom a ktoré od rozvodu nevidela, nikdy nezabudla. Fotky, ktoré skrývala pod vankúšom či v nočnom stolíku ju nakoniec prezradili a jej dospievajúce deti začali klásť zvedavé otázky. Možno sa zasmejete, keď si pomyslíte, že kedysi existoval občiansky preukaz, v ktorom boli zapísané deti a práve táto skutočnosť celú pravda odhalila. Matka ale nikdy nehovorila o tom, čo sa udialo, prečo sú deti s otcom a nie s ňou, prečo ich nikdy nevideli. Svoju bolesť niesla vo svojom srdci až do hrobu. Ostali teda štyria súrodenci na jednom brehu a dvaja na druhom.

Začalo sa pátranie

Keď sa všetci starkí pominuli, vznikol v televízii veľmi zaujímavý program, ktorý spája ľudí. A tu sa začalo pátranie. Dcére Jarke to nedalo a zaumienila si, že musí svojich dvoch súrodencov nájsť. Presne pred štyrmi rokmi sa tak aj stalo. Žiaľ, brata už nestíhla spoznať, pozerá sa na nich zhora. No našla sestru Hanku, prestavte si, bývala len kúsok od Trnavy, v obci Voderady. Je o niečo staršia od Jarky. Keď sa po prvýkrát videli, bolo to zvláštne stretnutie, cítili akési prepojenie.

Hanka bola takmer celá mama, najviac zo všetkých detí sa na ňu podobala. Hoci sa dovtedy nikdy nepoznali, na prvý pohľad, na prvé vety, dojmy, slová sa dalo cítiť, že táto rodina patrí k sebe a žiadnych 49 rokov neexistuje. Čas, ten sa nedá dobehnúť, na otázky, ktorých sú milióny, už neexistujú odpovede. Dozvedeli sa, že otec dvoch najstarších detí ich vychoval s láskou a tiež si spolu s nimi založil novú rodinu. Nikdy deťom o ich matke nepovedal, nevedia, prečo sa ich cesty rozišli. Bolo to tabu, ktoré si ich otec, rovnako ako ich matka, vzal do hrobu.

Vnučkin živý sen

A tu sa píše nová generácia, máme tu rok 2014 a počas uplynulých štyroch rokov sa sestry stretávajú spolu s ich deťmi, rodinami a ďalšími súrodencami. Vedia, že čas, ktorý spolu neboli, nikdy nedobehnú, ale cítia, že patria k sebe a tie roky odlúčenia zmizli, akoby nikdy neboli. Krátko po prvom spoločnom stretnutí rodín sa vnučke prisnil živý sen. V ňom sa stará mama svojej vnučky opýtala: „Aká je?“ Ona jej len ticho odpovedala: „Tvoja presná kópia, no netuším, či ti niekedy odpustí, že pri tebe nevyrastala.“ Starká však odvetila „ Odpustí – neodpustí, ja som už spokojná a šťastná že ste sa našli.“

Toto je skutočný príbeh, ktorý sa stal a dejiny tejto rodiny sa píšu aj naďalej. Každý máme nejaký osud, každý si nesieme svoj kríž, rodina je ale základ. Svet sa rýchlo mení. Úloha a význam rodiny však zostáva. Mení sa spôsob života, menia sa formy vzťahov. Rodinné väzby nie sú také silné a tesné ako v minulosti. Napriek tomu zostáva inštitút rodiny jedinečný a neprekonaný. Nikto nemôže nájsť prirodzenejšie zázemie ako v milujúcej rodine.

Text: annaT, foto: autor